Konečne doma...

Priveľa dojmov na raz sa mi pomiešalo v hlave a tak ani neviem kde začať. Najjednoduchšie asi bude bilancovať všetko rad za radom, ako si spomeniem. Takže postupne:

Taliansko je plné mužov vo farebných nohaviciach, všade žlté, zelené a červené odtiene, občas ružové a fialové. Bola som nadšená. Plus.

Nikdy v živote už nikam nejdem s niekým, koho nechá panoráma Florencie chladným. Mínus.

Včera v Modene, reštaurácia Zelmira, najlepšie jedlo v celom Taliansku. Teľacina bola tak jemná, až som skoro od dojatia plakala a tortelloni plnené tekvicou boli absolútny kulinársky highlight tohoto roka zatiaľ. Okej, neboli, ale sú v top 2. Plus.

Jedlo všade inde bolo slabé, alebo nanajvýš štandardné, na aké som zvyknutá z bežných talianských reštaurácií mimo čižmovitého poloostrova. Mínus.

Ako suvenír som si priniesla pohľadnicu z roku 1925 s florenstkou katedrálou, originálnu maľbu Ponte Vecchio za 3 eurá a americký Playboy z roku 1969. Plus, plus, plus, plus. A balsamico: plus.

Tak strašne sme sa pohádali, že som sa skoro rozišla. Mínus.

Nespálila som sa. Plus.

Nikdy viac cestovanie bez plánovania. Potom to dopadne tak, že človek prenajme auto, aby mohol flexibilne všade cestovať, ale na koniec nemôže, lebo je limitovaný astronomicky predraženým parkovaním. Auto sedí na parkovisku v hoteli, ix kilometrov od centra a človek sa tam trepe peši.
Nikdy viac neplánované destinácie na poslednú chvíľu v štýle, rýchlo, nemáme na dnes hotel, kde budeme, kam ideme atď. To nie je dovolenka, to je kočovníctvo. Okrem toho nikdy, ale naozaj nikdy viac nejdem nikam s niekým, kto chce cestovať so mnou a potom každý krok buď zariadi úplne podľa seba, alebo to nechá na mňa a nevyjadruje sa. Alebo napríklad bez googlenia lokality bookne na tri dni hotel v diere, kde sa vrany otáčajú a nie je tam nič, okrem platených pláží a špiny a ešte aj v dobrej reštaurácii varia len priemerne. Asi tristo mínusov a trauma na celý život.

Lucca je nádherné mesto. Tordelli Lucchese - výborná lokálna špecialita. Plus.

Nechoďte do Viareggio. Mínus. V miestnej reštaurácii najhorší stravovací zážitok všetkých čias. Najprv na uvítanie pohár prosecca. Ale špinavý. Ja chcem odísť, polovička nie. Objednám stejk, ale zabudnú sa opýtať, ako prepečený. Príde kus surového mäsa, ale stejk to nie je. Polovica sa nerada sťažuje a obľubuje surové bifteky, takže si dávam jeho raviolli. Po druhom súste nachádzam dva vlasy a končím. Grilovaná zelenina je vyčmudená štvrťka kapusty, tri plátky baklažánu a dva varené (!) kusy cukiny. Bez korenia, bez všetkého. Pýtam účet, čašník prejde okolo a zhodí z vedľajšieho stola pohár, ktorý sa rozletí na všetky strany. Mám porezanú nohu na dvoch miestach. Ale dostali sme zľavu 10 eur. Ani neviem koľko mínusov dať, aby som bola spokojná. Každopádne ľudia, čo nechcú nikdy nič reklamovať sú mínus. 

Benátky sú super, ale zamorené turistami a komármi. Plus a mínus.

Na námestí Sv. Marka si dávam prvé naozaj dobré espresso v Taliansku. Cena 5,50, výhľad na nezaplatenie. Až kým si to na vedľajšom stole nezačnú rozdávať dva holuby. Asi plus. Bolo to humorné.

 Celkovo Taliansko pripomína viac Slovensko, než mi bolo príjemné. Mínus. 

Stanujúci rómovia pri diaľnici v Miláne. Prekvapenie.

Nevidela som interiér ani jednej Mediciovskej vily, ani jednu baziliku, dóm, alebo katedrálu. Ani jednu galériu, ani jedno múzeum. Sypem si na hlavu popol a nikdy si to neodpustím. 



Celkové skóre je nepodstatné. Mám pomiešané a pretrasené pocity a som rada, že som doma. Vďaka nebesám za dobrú literatúru (The Liar od Stephena Frya, tisíckrát plus!) a WiFi v telefóne, za Google, za BBC International (Murdoch v priamom prenose, plus.) a za pohodlnú obuv (baleríny do každého počasia a na každú príležitosť).
Ponaučenie je, že je lepšie cestovať osamote, ako v zlej spoločnosti, je lepšie cestovať bez plánovania, ako so zlým plánovaním a keď už nič iné nie je, je vždy aspoň irónia.

Moja bývalá šéfová

Ukázalo sa, že ľahké a rýchle riešenia nefungujú. Tak napríklad ľahko vyriešená situácia s bývaním a menší plat výmenou za opatrovanie dieťaťa nebol dobrý nápad. Malo to byť núdzové riešenie a krátkodobé. Keď sa zdalo, že možno by to aj mohlo fungovať dlhšie, možno by z toho "kvaplo" niečo aj na školné, celkom som sa s tým zmierila. Lenže to bola chyba. Bola to chyba, lebo ak sa viem lepšie dohodnúť a porozprávať s autistickým dieťaťom, než s jeho materou, asi niečo vôbec nie je v poriadku. A samozrejme nemyslím so mnou, myslím s ňou. Bola som naivná. A tak som teraz na dlažbe a dlžia mi dve výplaty. Okrem iného. Bolo mi to naozaj treba, lebo inak by som sa nikdy hádam nespamätala. 

To však nič nemení na tom, že mám teraz divoké a vzrušujúce predstavy a fantázie o pomste. Nič z nich realizovať nebudem, ani nechcem, lebo veď "pán boh" im to na deťoch oplatí. A opláca im to každý deň, i keď neexistuje. Ešte minulý týždeň mi dieťa zašveholilo, že by si prialo, aby som bola jeho mamou ja. Včera ma už nazývalo kadejako nepekne, ale to je u nespratných a rozmaznaných faganov asi bežné, hlavne po rodičovskej manipulácii a dovolím si tvrdiť, že motivácii. Každopádne sa cítim polichotená, pretože ak vlastnú mamu na dennej báze dieťa nazýva shithead, idiot, cow, pig, moron, cunt, twit, twat, bitch a podobne... no nech sa páči. Ja som z toho ešte vyšla dobre. 

Ale na čo je človeku tiché morálne víťazstvo, keď niekedy by rozstrapkané nervy upokojili iba sladké cukry vychladenej pomsty?

Konská hlava v posteli je už priam klasickým aktom, ktorý si však treba zaslúžiť. Kôň je zviera vznešené a aby prakticky dalo hlavu len na symbolické účely je veľká škoda. Hlavne, ak dotyčná osoba, ktorej má byť symbolika venovaná, si nezaslúži ani len svinský zadok (a jeden jej už napríklad narástol namiesto tváre). 

Ryby sú vďačným materiálom. Dajú sa vopchať do schránky a majú extra bonus kvalitu v podobe pachu. Taká údená makrela, fermentovaná v teple domova a radiátora, schovaná za gauč poteší ako máločo. Veľa čarovných vecí sa dá porobiť aj s rybím olejom, alebo melasou.

Cement vo výfuku auta, olomoucké syrečky vo vetraní a nasávaní klimatizácie, zapálené papierové vrecko s psími fekáliami na prahu dverí (netreba zabudnúť zaklopať), predplatné časopisu Strážna veža, Lúč svetla a Svet latexu, troška preháňadla sem a tam... Nápadov je veľa. Najradšej by som svojej bývalej zamestnávateľke nechala na trávnik pred dom vysypať tri tony hnoja, symbolika by bola jednoznačne čitateľná aj pre niekoho jej hydinovej intelektuálnej konštitúcie. 

Ale to všetko by bola strata času a znižovanie sa na úroveň, ktorá sa v klesaní pokúša súťažiť s oceánskymi priekopami. Tak to už raz býva, že existujú na tejto planéte aj také typy ľudí, s ktorými sa nedá civilizovane nesúhlasiť, ukončiť pracovný vzťah, ani len mlčať. A vašu neochotu podieľať sa na ich primitívnom spôsobe vyjadrovania, alebo chovania budú vždy považovať za slabosť. Je fajn pripomenúť si, že takéto indivíduá medzi nami existujú a je fajn vedieť, ako ich rozoznať. Ja si to musím, zdá sa, pripomínať častejšie a namiesto "benefit of the doubt" im dopriať pohľad na môj posterior, ako sa vzďaľuje a mizne v diaľke.

Svrbia ma prsty, chce sa mi písať, ale veľmi nie je ani o čom, ani chuť. Mám zábrany písať príliš osobné veci, i keď ani neviem, kde to naozaj osobné vlastne začína. A či o tom chcem vôbec začínať ja...

Cvak.

Potrebujem byť sama. Lenže to je krajne nereálne, keď človek žije s dieťaťom, ako určite vie každý rodič, alebo súrodenec. A zároveň mám chuť konečne zasa byť v dobrej spoločnosti, s ktorou sa dá hovoriť veľa a dobre. A to je tiež nereálne, lebo vlastne koho tu môžem otravovať? Ľudia, čo sú k dispozícii nejako nie sú tí praví. (Tak nejako nikdy nie sú... ) Woody Allen skrz postavu Alvy Singera vyslovil smutnú pravdu o mojom živote, keď citoval Groucho Marxa. Ani ja nechcem byť členom klubu, ktorý by bral niekoho, ako som ja za člena. A tak zostáva už len tento zatuchlý blog.

Cvak. 

 Bude to už rok, čo sa tu v Anglicku potĺkam životom ako chudobná študentka. Problém je však ten, že momentálne neštudujem. Mám prázdniny až do septembra. A tak ma zasa raz začínajú mrle žrať a ja si opäť kladiem otázku, či toto moje študovanie slimácke nie je totálnou stratou času a prostriedkov.

Cvak.

Môj frajer je angličan. Ibaže vyzerá ako aziat. I keď nie len tak nejaký aziat, pretože každý automaticky tipuje Japonsko, alebo Kóreu. Kto vie prečo... Poučil ma, že sa ľuďom, ako je on, škaredo vraví "banán"= žltý na povrchu, biely vo vnútri. Moja naj kamoška sa ma spýtala, či sa mi vždy páčili aziati. Ešte stále uvažujem, čo je dobrá odpoveď. Rozumej taká, ktorá totálne položí jej otázku. Na lopatky.

Cvak.

Akoby to ešte všetko nebolo dostačujúco otravné, tak začínam  pochybovať o koncepte doživotného monogamného vzťahu. Bolo mi to treba, začínať známosti s evolučným biológom....

Cvak.

Nečakane

Včerajšia diskusia s mojou domácou opäť raz in situ preverila moju neschopnosť s prehľadom a blazeovaným povzdychom posielať ľudí do paže. Konkrétne ľudí, ktorí svojim ignorantstvom prevyšujú vo svojej kategórii všetkých ostatných. V kategórii zamestnávateľov vyhráva táto osoba bezkonkurenčne a to za výrok: "People from Eastern Europe take away jobs from the British! Because they are cheaper. " 

Ešte stále, keď si na to spomeniem sa výraz mojej tváre zmieta v kŕči a civím do vzduchu s otvorenými vrátami, ako vo chvíli, keď túto pamätnú vetu predniesla. Neviem ako na toto reagovať. Yes, má absolútne pravdu, lebo žiadna angličanka by sa s jej autistickým dieťaťom nepárala a nerobila by jej v domácnosti asistentku. Ani za normálny plat, ani za nič. Nie, že by bola hľadala angličanku v prvom rade, takže svojim správaním nás zlé východoeurópanky podporuje v našom tiahnutí bristkou krajinou.  

Ale vážne. Ako sa dá na toto nonšalantne odpovedať? Alebo aj nie veľmi nonšalantne. Hocijako.

Zasa prislo obdobie, ked sa obzeram okolo seba a znechutene celim vytriezveniu z toho, ze toto je este stale moj zivot. A chce sa mi utekat. Otazka, ktoru momentalne neviem zodpovedat je, kam sa uteka z exilu. Domov? Za normalnych okolnosti toho znesiem dost, lebo som tvrdohlava ako maloco. Hlavou sa mury sice neprerazaju, ale ked nic ine nie je po ruke, tak moja hlava je seriozne tvrdsia ako bezne baranidlo. Lenze to by som nesmela byt chorlava a denglava ako teraz. Teraz sa podobam na klise geekov zo zlych filmov. Mam dioptrie 11, krvaca mi z nosa a chodim po svete s graciou Golema, pretoze mam pochramanu chrbticu. Bolo mi v detstve treba tu gymnastiku. Naozaj. A na zlyhavajucu telesnu schranku sila charakteru (alebo zadubenost) nestaci. 

Dni su absurdne. Rano sa obcas budim na to, ze mi do postele vtrhne pes a oblizuje ma, kym ho nevyhodim. Druha varianta je dieta, ktore sa tradicne budi s vrazedne nabrusenou naladou. Dva tyzdne do zadu som pod dverami dostala strceny libesbrif v zneni "I WILL KILL YOU". Zjavne aj autisticke deti maju svoje dni. A maju ich dost. Ked neviem pri obedovani najst noz, oplati sa ist pozriet do zahrady. Vacsinou ich zopar je vrazenych do travy. A co sa stane s kozmetikou ked niekto (matka) necha v kupelni noznice som zistila hned v prvy tyzden. Vsetko skonci prepichane a derave ako sito. Zubna pasta, sampon, cistiace prostriedky... vsetko. Vychovna metoda planych vyhrazok a silnych reci zjavne az tak nezabera. Hlavne ked ju striedaju kazdodenne darceky bez ohladu na zasluhy. Ale co ja vlastne viem. Som tu len na pracovnej navsteve.... Ukazte mi dieta, ktore sa zle sprava a ja vam ukazem rodica, ktory za to moze. 
 Vecery su divoke, pretoze sa dieta vyvrsuje na svojej matke. Tirady silnych reci a velmi nevyberanych slov sa vystupnuju vzdy pred spanim. 

Po nociach je konecne klud. Po nociach snivam o tom, az zasa zacne skola, az konecne bude toto vsetko druhorade a budem robit to, preco som sem vlastne prisla. Este dva tyzdne, kym to zacne. Do vtedy sa tu budem musiet castejsie ventilovat.

Aby to nebolo jednoduche.

Aby to nebolo jednoduche, namiesto pohodovej prace v zastrcenej bratislavskej kniznici, za minimalny plat, ale v spolocnosti obezneho kocura menom Friedrich Nietzche; namiesto horuceho leta a komarov, namiesto prekladania knihy... Som sa rozhodla, ze v UK mozem studovat co a ako chcem a tak som sa sem vratila najrychlejsie ako sa dalo. Najjednoduchsie tiez: na stare kolena som sa stala au-pairkou chlapca s Aspergerovym syndromom, co je lahka forma autizmu. Mam kde byvat a co jest a z vreckoveho si v pohode zaplatim skolne. A zaroven mam dost casu na dalsi job na polovicny uvazok. Nemusim si robit starosti s byvanim (aspon zatial) a s malym si rozumiem lepsie ako so 70% populacie. A do centra Londyna to mam rovnako daleko ako zo svojho rodneho blavackeho sidliska do censtra Bratislavy. Zivot je zasa zaujimavy.

What the FUCK:

(originál tu)

Čo je veľa, to je moc. Hore zobrazený článok je pokusom homeopata o návrh na liečbu mladíkov a mužov, ktorí spáchali masakre na rôznych školách po viacerých kútoch sveta, naposledy v Číne. Správne. Na zložitý problém odporúča pirule. Ale nie hocijaké! Kde by človek čakal anti-psychotiká, anti-depresíva a podobne (i keď je to komplexný a určite nie individuálny problém a je vôbec otázne, či by to tiež malo zmysel a jednoznyčný účinok), pán odporúča rôzne homeopatické prípravky. Inými slovami vodu s cukrom. Toto mi dnes tak zdvihlo obočie (a nielen to), že mám až ofinu.

...

Povedal mi, že som jediná žena, ktorú pozná, čo je schopná dva dni meditovať nad Stalinom. Niektorí chlapi teda vedia ako žene dať kompliment.

Librarian porn

po upratovaní...

Je to v haji...

Neznasam odbobia 'medzi'. Take tie hlucho-neme fazy zivota, ked clovek na nieco caka a nic sa nedeje. Ked sa nic neda robit, iba obhryzat si nechty a chodit hore-dole po izbe. Presne preto sa kedysi tento blog volal I can hardly wait. Zacala som ho pisat v presne takom case a myslela som, ze to mam uz za sebou. Nemam. Som spat na Slovensku, som zasa sama, akurat som stihla dokoncit prvy rocnik skoly v UK a teraz neviem, co dalej. A zasa musim cakat, az sa za mna rozhodne niekto iny, ci sa vratim, alebo ci tu zostanem. 
Vo filmoch tieto sceny nikdy nenajdete. Kto by sa uz len na to chcel pozerat? Ja to musim zit. Vo filmoch nikdy neukazuju ako sa niekto spamata z 3 a pol rokov svojho zivota, ktory zrazu absolutne stratil a zostala po nich iba diera. Uz si poriadne ani nepamatam ake to bolo predtym a teraz sa z tohoto kratera mam nejako vyhrabat a zacat riesit buducnost? Napada mi k tomu jedine: vid nadpis...

Dama bez kamelii

Takto hlboko klesnut... Som doma v posteli a predstieram, ze som chora, aby som nikoho nemusela vidiet, nikam nemusela chodit a vobec- aby som sa rano ani len nemusela postavit z postele. Na ranajky dva hotdogy a nejaky mienkotvorny dennik (wtf is "mienkotvorny"? lebo ak to znamena, ze si o nom nieco myslim, alebo ze formuje moje nazory, tak to su "mienkotvorne" aj tie pa-rozne pamflety, co mi chodia do schranky a vyhadzujem ich. ano, aj o nich si myslim svoje.) Na obed kava a tri horalky a kadejake blogove polotovary. Menu uzatvara posledny chod v podobe patminutoveho prepinania TV kanalov, inymi slovami zase nic.

Rozmyslam, kedy na posledy som sa na nieco naozaj tesila. Akosi sa u mna zahniezdila sezonna anhedonia a nejako sa neviem pre nic nadchnut. Neviem sa uz ani poriadne rozculit, len mam chut si obcas tlct hlavu o nieco tvrde v pravidelnych intervaloch niekolkych sekund a sustredit sa na dunive zvuky, ktore pri tom vznikaju.

Casto rozmyslam, ake by to bolo super, keby islandska sopka Eyfjalla zacala manicky chrlit popol na cele mesiace, mozno aj rok a ci by sa aspon nieco zmenilo. Kedysi som si myslela, ze ludstvo potrebuje katastrofu, ale teraz uz si nie som ista ani tym. Nepomoze nam ani katarzia, ani nic ine na K, ani ziadne dalsie pismena abecedy. Chce sa mi z tohoto vsetkeho spat. Deti, neverte literature a umeniu, vytvaraju falosny dojem, ze svet je zaujimave a pekne miesto na zivot.

Weltschmerz, saudade & svetabol

Tak sa tu bezcielne povalujem v posteli. Povodny plan bol v kamaratovom novo-zakupenom byte sparovat praskliny v stenach a touto pracovnou terapiou sa vysporiadat so vsetkym, co ma teraz kvari. A ze je toho dost.  Bohuzelva nic z toho, Ti mily dennicek, na nos vesat zatial nemienim. Este stale cakam, ze kamosi sa ozvu, ze maju sadru aj tequilu a ja si mam obliect nieco, co posluzi ako monterky. 
Namiesto hladania starych triciek a jeansov tu vsak sedim s poharom brandy, hrbou knih a pocitom, ze ak sa coskoro nieco nestane, tak ma trafi slak. Moznosti ako sa zamestnat tu vela nemam. Moj momentalny pribytok velkosti kartonovej krabice od chladnicky obsahuje v tomto poradi: skrinu, postel a niekolko stovak knih. A kedze mnoho z nich je este nedocitanych, je na case nieco s tym urobit. Zacneme jednohubkou. Lawrrence Ferlinghetti: A Conney Island of the Mind.


Strasne. Bratislava zo mna vzdy vytahuje na povrch to najhorsie.

Mily dennicek,

Jedno z vecnych mysterii tohoto univerza je pre mna existencia zeny menom Vanessa Mae. Teda aby som bola presna, viem zhruba ako doslo k tomu, ze je, ale neviem ako doslo k tomu, ze si niekto kupuje jej CD a nedajboze ich aj pocuva. Kto ju zivi?! Kto je schopny pocuvat fidlikajucu aziatku v minisukni, ktora zbastardi kazdu dobru klasiku?!?!? Urcite nikto, kto by klasicku hudbu normalne pocuval. Ciastocne mozno chapem, ze sa na to niekto dokaze pozerat. Mlada aziatka oblecena ako porno Lolita... je to jasne. Su to pravdepodobne ti isti ludia, co chodia do Thajska na dovolenky a maju plezir z toho, ze im v bare zatancuje gogo tanecnica s panskym genitalnym vybavenim. Ok, ale este stale nerozumiem, preco do toho treba tahat husle a Styri rocne obdobia... Jednoducho n_e_r_o_z_u_m_i_e_m.

.

mily dennicek,

kedze nikto nic nepise, musim si napisat sama. takze: toto je moj maly sobotny manifest nenavisti, venovany nasledujucim:

• vsetkym mojim susedom, ktori este neobjavili genialny vynalez zvany sluchadla a zamoruju nielen moje ovzdusie v dosluchu 4 poschodi slovenskym hip-hopom. nie, to naozaj nie je efekt, ale DEFEKT. 
• nenavidim svojich kamaratov a kamaratky, ktori a ktore v sobotny den radsej pojdu na hradzu korculovat, ako so mnou na trh starozitnosti, alebo na kavu a ranajky a sediet v trave do parku... a vobec. co vam hrabe??? korculovat??!?! myslela som, ze som na tolko selektivna, ze nic take v okruhu mojich blizkych nehrozi. zjavne som sa mylila a musim sprisnit kriteria.clovek sa nemoze spolahnut uz ani na denglavych intelektualov a kocky. ts.
• smrt vsetkym, co sa tvaria, ze nemaju cas, lebo sa musia ucit. poznam VAS natolko dobre, ze viem presne, kto z vas bude pozerat Mad Men, kto Grey's Anathomy a kto bude kvasit pri Stargate. keby ste sa aspon naozaj ucili a podobne, mali by ste mozno na buduci vikend cas. ale nie....
• koncim s kazdym, kto nevie pit a od utorka do soboty nestihne vstrebat konzumaciu alkoholu mierne nad svoj bezpecny limit. co ste robili v puberte, ze ste sa do teraz nenaucili chlastat? a na co teda vobec chlascete???
• som na smrt unavena z ludi, co sa nevedia rozhodnut ani pre podnik, ale z tristo navrhov, ktore dam ja neschvalia ani jeden. nehovoriac ako mi zdviha tlak cakanie, kym sa rozhodnu, co budu jest a pit a ci vobec...
• neznasam stupidne blondiny. je mi luto, ale to, ze mam reprodukcne organy tiez vo vnutri tela ma nezavazuje k sucitu, ani sympatiam. smrt sliepkam vsetkych denominacii a vlasovych odtienov!!!
• neznasam ludi, co su posadnuti zdravou stravou, zivotospravou a podobnymi perverznymi sposobmi, ako mi skazit chut do zivota. ak aspon raz denne pouzivate aspon jedno z tychto slov: zivotosprava, makrobioticky, joga, energia, celozrnny, strukoviny, zdrave, vegan, bio, organicky, tak ste na mojom zozname podozrivych a vobec sa nemusite divit, ze nezdviham telefon.
• kazdy, kto veri na horoskopy, numerologiu, vestenie a podobne obludnosti ma moje hlboke a odusevnele pohrdanie.

tak, to by na dnes hadam aj stacilo. ak si to nedajboze niekto precital, vstupte si do svedomia!

...

Slovensky casnik v jednej restauracii v UK mal skvelu teoriu. Podla neho nikto nic nerobime. Iba to, co musime aby sme mali cim zapchat hubu svojmu okoliu a necitili sa previnilo pri pokusoch o zodpovedanie otazky co vlastne porabame na tomto svete. Na druhej strane.... bol ten typok v podstate nonstop vyhuleny.

O neznesitelnom byti... a nic lahke na nom tiez nie je.

Cely moj momentalny zivot je extremne o nicom. Zaprisahala som sa, ze ziadne kancelarske prace, ale nikde inde ma nechcu. Keby som bola vedela... Pracujem od 19 takmer v kuse len preto, aby mi nedali ani job predavacky?! WTF?
Okrem toho mam pocit, ze moja skola, resp. momentalny kurz nie je pre mna to prave. Resp. nie kurz, ale tutor. Vraj som 'bright'. A myslel tym, ze som natolko chytra, aby som bez problemov studium zvladala aj na vyssich urovniach. Nie to, ze ho dokazem oblafnut a tvarit sa, ze som NAOZAJ citala celu kapitolu, ked som ju v skutocnosti len tak... ako sa to povie... preskocila! Skoda, keby mi na to bol prisiel, tak sa mozno naozaj nieco naucim a nemam stale pocit, ze studujem len nejakym nedopatrenim a len preto, lebo este nezistili, ze tu nemam co pohladavat.

Self fulfiling prophecy

Vsetko ide do haja. A kedze su o tom vsetci presvedceni a pocitaju s tym, nikto sa tomu nebude branit az vsetko naozaj pojde do haja.

Len tak, nad dennou tlačou...

Pred niekoľkými dňami prehrmel slovenským mediálnym svetom škandál ako hrom. Titulky novín nešetrili šokujúcimi výrazmi, ani sugestívnou rétorikou. Silné žalúdky si mohli pozrieť dôkazový materiál na internete aj v televíznych novinách. Stalo sa asi toto:

Polícia zatkla skupinku chlapcov vo veku asi 13 až 15 rokov s podozrením, že olúpili staršiu pani. Na policajnej stanici ich potom nechali vyzliecť do naha, navzájom sa fackovať a bozkávať.

A teraz to si to pekne nechajme vsiaknuť do hláv a počkajme chvíľu, kým nám predstavivosť vypľuje obraz.
Normálna reakcia by mala byť niekde medzi znechutením, zhnusením a spravodlivým rozhorčením. Zo strany policajných príslušníkov sa jedná o čin absolútne prekračujúci všetky hranice ich právomocí, nehovoriac o tom, že nebyť uniforiem, konanie skupiny mužov, ktorí by nútili skupinu mladistvých chlapcov vyzliecť, navzájom sa biť a dávať si potom pusy na ústa by sa možno dalo kvalifikovať ako sexuálne zneužitie, alebo obťažovanie mladistvých (žiaľ moja znalosť právnych definícií je pomerne malá) a mučenie.

Dalo by sa diskutovať aj o tom, či denník, ktorý na tento prípad upozornil a zverejnil pri tom na svojej stránke video, natočené jedným z policajtov, mal právo niečo takéto zverejniť a či by sa to - v prípade, že samotné konanie polície považujeme za mučenie, alebo obťažovanie- nemohlo považovať za šírenie detskej pornografie.

Keďže empatia a city majú všeobecne zlú povesť v odborných kruhoch akéhokoľvek zamerania a smerovania - ako niečo, čo zasahuje do posvätného konceptu objektivity - musím sa teraz priznať. Priznávam, že som si asi na sekundu predstavila, že sú to moje deti, alebo, že video, kde mňa niekto fackuje rotuje na vlnách internetu. A nie je mi z toho dva krát dobre.
Oveľa horšie mi je potom z toho, čo sa popísalo v diskusných fórach o celom prípade. Empatia je z hľadiska psychológie dôležitým faktorom medziľudského správania. Sociopatické a psychopatologické osobnosti sa vyznačujú absenciou empatie, neschopnosťou súcítiť a keď si človek prebehne očami zopár diskusných príspevkov, bohužiaľ tam nájde tej patológie až moc.
Na prvý pohľad sa všetci akosi rýchlo vedia stotožniť s páchateľmi- teda policajtami, ktorí si celú zálečitosť medzi sebou ešte aj posielali ako vtipné video.

A prečo?

To, čo som naschvál vynechala, je farebný komentár. To, čo neušlo naozaj nikomu, bol fakt, že chlapci, ktorí sú tu obeťami, sú rómovia. A to niekomu stačí ako vysvetlenie, odobrenie aj ospravedlnenie pre celú zálečitosť. Minister vnútra, ani podaktorí bývalí ministri nezabudli na prezumpciu neviny spomínaných policajných príslušníkov. Prezumpcia neviny v prípade chlapcov, ktorých zatkli pre podozrenie z olúpenia staršej pani sa akosi nikde nespomína.

Žiaľ. Jediné, čo treba na to, aby sa ľudia zázračne odosobnili a emocionálne odizolovali od toho, čo si tie decká prežili na policajnej stanici, je zapnúť v televízii farbu. A to je podľa mňa desivo málo. Pretože nech je Slovensko akokoľvek na tom ekonomicky, alebo nech je naša demokracia na úrovni akej chce, niečo v ľuďoch nie je v poriadku. A na to žiadna reforma nie je dostatočnou terapiou.

True Blood

Ano, dopustila som sa opovrhnutia-hodneho cinu a objednala som si celu seriu knih o Sookie Stackhouse. Ono to musi byt jasne kazdemu od sameho zaciatku, ked si precita, akym menom podpisujem svoje posty, ze to je uchylka hodna studia a analyzy a ze to so mnou nebude len tak. (Na jednom davno minulom blogerskom stretnuti v Medickej, na ktorom sa hrali nezazivne spolocenske hry hodne akurat firemnych teambuildingov a kolektivov bez hlbsieho spojenia a fantazie som skorovala v hre "uhadni kto to je", lebo nikto nikdy nevie, kto napisal Draculu. Je to vlastne skoda...) Na nocnom stoliku (stahovacia krabica) mam polozenu reediciu Stokerovho najslavnejsieho diela a v pocitaci sa mi mnozia filmy s velmi vyhranenou tematikou. Underworld je mozno blbost, ale rozhodne pojdem na treti diel do kina. Este aj zvuk na ICQ mam nastaveny na Drakulovho asistenta a hovori mi "Juu hev a mesidz maaaaster...". Interview s upirom som v puberte videla tolko krat, ze to viem este dodnes naspamat. Ini ludia maju na harddisku porno, ja mam toto...

Ono to vlastne az tak strasne nie je. Ked to clovek pozera ako serial. True Bloods ma vsetko: upirov so smutnymi modrymi ocami (ano, ista cast mojho ja nikdy vyvojovo neprekonala pubertu), inych upirov s blbym zmyslom pre humor, blond casnicku, ktora ma telepaticke schopnosti, jej brata, ktory pretiahne vsetko, co sa necha a pritahuje malery ako magnet, bar plny sedlace a plebsu, ktory zaistuje neustaly prilev zabavnych konfliktnych situacii, vytoceneho kuchara, (ktory mi pripomina aspon 3 dobrych priatelov, ktori mi tu v UK priserne chybaju), mudru a dobru staru mamu (aku som nikdy nemala, lebo tie moje boli, aj su obycajne stare strigy), vela sexu, synteticku krv z Japonska, viac upirov, juzansky prizvuk, vojnovych veteranov, skvelu hudbu, este viac upirov, vela priserne sprostych nadavok, vela cvrckov a cikad v pozadi, pekny cintorin a vela upirov. Bolo uplne jasne ako slnko, ze sa namotam.

V tomto seriali rasa, pohlavie a sexualna orientacia nie su horucimi temami. Horucou temou je fakt, ze existuje abominacia, ktora je schopna to vsetko tromfnut a zaroven zjednotit v jedinej nesvatej bytosti upira. Ale zaroven su tu ludia, ktori su ludskejsi, nez je ludske a ktori nepotrebuju nikoho kusat do krku, aby vam pili krv. Nie je nahodou, ze producentom - aj tohoto - serialu z dielne HBO je Allan Ball, ktory mal prsty v American Beauty, ci seriali Six Feet Under. Obe sa vyznacovali kvalitnym scenarom, dobrymi hercami a nadherne skazenymi ludskymi charaktermi, ktore su mi blizke prave pre to, lebo mi pripominaju realnych ludi, ktori sa vyskytuju v mojom zivote, tak isto ako sa vyskytuju v zivote vsetkych ostatnych obyvatelov planety. Kto nema ukecane kolegyne, alebo sympatickeho sefa? Kto nevie ake to je, mat mladsieho surodenca, alebo kamaratku, ktora stale lieta v problemoch? Kto nevie, ake to je, zit v malom meste...? A kto sa nikdy necitil ako outsider?

Problem je ten, ze druha seria je este len v produkcii a tu prvu uz poznam ako vlastnu dlan. Po tyzden- trvajucom vahani a mnohych velmi stavnatych komentaroch, spoileroch a videach na youtube som dnes odklikla svoju objednavku a teraz budem cele dni ako besna cakat na krabicu so siedmimi knihami od Charlane Harris. Uplne sebou za to pohrdam, pretoze som sa este pred par tyzdnami zaprisahavala, ze nikdy nebudem nakupovat knihy typu `sex and the vampire in the city`, pre ktore tu vo Waterstones existuje komplet vyhradena policka. Ale mozno mam len predsudky. Ako mi povedala M. cez posledneVianoce- a mozno mala pravdu- som snob. A pokial ide o knihy- asi som, pretoze zabavne knihy su to posledne, co sa u mna da najst. Takze si idem rozsirovat obzory. (Sakra asi tie knihy budem musiet do volacoho prebalovat, nech ma s tym niekto nevidi! ;)
Keby si niekto tiez chcel rozsirit obzory, davam sem video aj s uvodnou scenou. Momentalny karaoke hit v nasej sprche je titulna skladba: