ale precooooo?! preco! preco! preco!?

Song for Today

Cousteau- The Last Good Day of the Year

Len tak, nad dennou tlačou...

Pred niekoľkými dňami prehrmel slovenským mediálnym svetom škandál ako hrom. Titulky novín nešetrili šokujúcimi výrazmi, ani sugestívnou rétorikou. Silné žalúdky si mohli pozrieť dôkazový materiál na internete aj v televíznych novinách. Stalo sa asi toto:

Polícia zatkla skupinku chlapcov vo veku asi 13 až 15 rokov s podozrením, že olúpili staršiu pani. Na policajnej stanici ich potom nechali vyzliecť do naha, navzájom sa fackovať a bozkávať.

A teraz to si to pekne nechajme vsiaknuť do hláv a počkajme chvíľu, kým nám predstavivosť vypľuje obraz.
Normálna reakcia by mala byť niekde medzi znechutením, zhnusením a spravodlivým rozhorčením. Zo strany policajných príslušníkov sa jedná o čin absolútne prekračujúci všetky hranice ich právomocí, nehovoriac o tom, že nebyť uniforiem, konanie skupiny mužov, ktorí by nútili skupinu mladistvých chlapcov vyzliecť, navzájom sa biť a dávať si potom pusy na ústa by sa možno dalo kvalifikovať ako sexuálne zneužitie, alebo obťažovanie mladistvých (žiaľ moja znalosť právnych definícií je pomerne malá) a mučenie.

Dalo by sa diskutovať aj o tom, či denník, ktorý na tento prípad upozornil a zverejnil pri tom na svojej stránke video, natočené jedným z policajtov, mal právo niečo takéto zverejniť a či by sa to - v prípade, že samotné konanie polície považujeme za mučenie, alebo obťažovanie- nemohlo považovať za šírenie detskej pornografie.

Keďže empatia a city majú všeobecne zlú povesť v odborných kruhoch akéhokoľvek zamerania a smerovania - ako niečo, čo zasahuje do posvätného konceptu objektivity - musím sa teraz priznať. Priznávam, že som si asi na sekundu predstavila, že sú to moje deti, alebo, že video, kde mňa niekto fackuje rotuje na vlnách internetu. A nie je mi z toho dva krát dobre.
Oveľa horšie mi je potom z toho, čo sa popísalo v diskusných fórach o celom prípade. Empatia je z hľadiska psychológie dôležitým faktorom medziľudského správania. Sociopatické a psychopatologické osobnosti sa vyznačujú absenciou empatie, neschopnosťou súcítiť a keď si človek prebehne očami zopár diskusných príspevkov, bohužiaľ tam nájde tej patológie až moc.
Na prvý pohľad sa všetci akosi rýchlo vedia stotožniť s páchateľmi- teda policajtami, ktorí si celú zálečitosť medzi sebou ešte aj posielali ako vtipné video.

A prečo?

To, čo som naschvál vynechala, je farebný komentár. To, čo neušlo naozaj nikomu, bol fakt, že chlapci, ktorí sú tu obeťami, sú rómovia. A to niekomu stačí ako vysvetlenie, odobrenie aj ospravedlnenie pre celú zálečitosť. Minister vnútra, ani podaktorí bývalí ministri nezabudli na prezumpciu neviny spomínaných policajných príslušníkov. Prezumpcia neviny v prípade chlapcov, ktorých zatkli pre podozrenie z olúpenia staršej pani sa akosi nikde nespomína.

Žiaľ. Jediné, čo treba na to, aby sa ľudia zázračne odosobnili a emocionálne odizolovali od toho, čo si tie decká prežili na policajnej stanici, je zapnúť v televízii farbu. A to je podľa mňa desivo málo. Pretože nech je Slovensko akokoľvek na tom ekonomicky, alebo nech je naša demokracia na úrovni akej chce, niečo v ľuďoch nie je v poriadku. A na to žiadna reforma nie je dostatočnou terapiou.

Song for Today

Kings Of Leon- Revelry

(PS: Svinuchy! Su uplne beznadejne vypredani do posledneho koncertu! Jedinou nadejou mi zostava Reading Festival.)

Analyza zlych snov

Dnes v noci sa mi snivalo o S. Mala 16 rokov a studovala textilovy dizajn na umeleckej skole. Bola posadnuta motylmi a tajne si jedneho nechala vytetovat. Mam doma fotografie kde sa este ako deti spolu hrame aj s jej sestrou.
Snivalo sa mi o nej, ze niekam odisla so spoluziackou, zmizla a nikto ju nehladal. A ja som celu noc zhanala fotografiu, aby som ju mohla odniest na policiu, chcela som obvolat vsetky nemocnice, hladat jej spoluziacku...
Bol to zly sen, ale realita je este horsia. V skutocnosti som si na nu uz dlhsie nespomenula. Ked mala 16 rokov, nasli ju v jedno nedelne poobedie doma lezat v posteli so zastavou srdca. Podla pitvy bolo jej srdce zdrave.

Freudova analyza snov moze byt zdiskreditovana ako chce, ale niektore veci mi v nej az neprijemne davaju zmysel. A niektore veci nedavaju zmysel vobec. Asi nikdy nebudu.

Dayschool

Nebola som volit a uprimne ma to serie, takze ak na koniec toto svoje studium poctivo nedorazim, budem si to vycitat o to viac. Na svoju obranu aj vysvetlenie: som este stale v UK a v sobotu (!) som cely den ciastocne prespala v skolskej lavici na univerzite v Hitchin'.

Vyucovanie bolo na striedacku absolutne mozog umrtvujuce a na striedacku zaujimave. Nie, ze by som sa tam nieco naucila. Dobre skoly su tie, co vytvoria studentom idealne podmienky na to, aby sa nieco naucili. Zle skoly sa za kazdu cenu snazia studentov sami naucit. Nenaucila som sa teda asi nic, ale premyslam o tom do teraz a to bude aspon na nieco hadam dobre.
Cele toto podujatie bolo rozdelene na 4 rozne casti podla tem. Analyza poezie, DalaiLama, Stalin a Platon. Zacinat s Platonom o stvrtej poobede v sobotu veru nebol mudry tah. Ale postupne mi bolo jasne, ze cely tento den venovany studiu bol skor orientovany typicky anglicky na socializing. Vsetky ulohy sa riesili skupinovo, kopu casu sa blabotalo o nicom, namiesto informacii sme dostavali konverzacne otazky typu: "Co viete o .... ?".
V rovnakom duchu sa nam tutorka snazila zabavne vysvetlit co je to logicka dedukcia na zaklade absolutne nelogickeho prikladu o tom, ze mesiac je tenisova lopticka, ktora je z macacieho zradla. Ale mozno som to len nepochopila.
A aj kvoli tomu je Googlovic prezidentom zas. Kua.

Dear Makers,

I would like to file a complaint. My brain doesn't work.

Priestor na zlepšenie

Sedím tu nad svojími prvými školskými esejami, ktoré som práve dostala späť aj s veľmi nelichotivým hodnotením. A je mi na nič. Ani neviem, čo som čakala, ale polovičný počet bodov je dosť demotivujúci, aby som teraz o tom fňukala na všetky strany a nechala si lízať svoje ranené ego.
Scvrkla som sa na kyselý zelený citrón.
Môj hlavný problém spočíval v tom, že som sa nevedela zmieriť s obmedzením počtu slov. 500 slov na formálnu analýzu obrazu je trocha málo, hlavne keď mám ešte aj vysvetliť reputáciu autora na základe jeho vizuálneho prejavu. A to bolo to, na čo som sa najviac sústredila. Ako sa zmestiť do počtu slov s opisom a analýzou a zároveň vysvetliť dôsledky. Na čo som sa mala sústrediť podľa mojej tutorky, bolo skôr vysvetlenie samotnej reputácie autora v pozitívnom aj negatívnom zmysle.
Viem presne kde som urobila chybu, viem presne ako to opraviť- hlavne keď mi to detailne napísala do hodnotenia, ale aj tak mám chuť búchať si hlavu o stôl aspoň tak dlho, kým sa mi upokojí žalúdok a prestane mi zvierať hrdlo. Nikdy som si nemyslela, že sa znova budem citiť ako na základnej škole, keď som dostala prvú päťku z môjho obľúbeného predmetu.
Moja najbližšia úloha bude, aby som jednu z tých esejí prerobila a dokonca mám extra 300 slov. Na šťastie som si nechala nejaký priestor na zlepšenie.

Bratislava moja pohladnicova

Slnko sa dnes rozhodlo svietit a tvarit sa velmi hrejivo. Doma mi uz aj dvakrat stihli vo vaze odkvitnut tulipany a narcisy (rezane kvety milujem, kvetinacove rastliny zabijam), ale jar je este nastastie stale v nedohladne. Do konca nam tu nasnezilo takmer 20cm snehu, co kompletne vyviedlo z miery cele Anglicko. Maju tu nepisane, ale poctivo dodrziavane pravidlo o snehovych prazdninach, takze akonahle padne zopar vlociek, nikto nejde do prace. Ale to by nebolo Anglicko, keby snehuliakov na koniec nesplachol dolu kanalom dazd, takze som sa -ja, dieta zimy, narodene za snehovej kalamity- ani poriadne nestihla tej napadanej beloby nabazit. O tyzden si pojdem pre davku poctiveho februaroveho mrazu na Slovensko, tak dufam, ze zasnezi. A Bratislava sneh potrebuje ako sol.
Uvedomila som si to teraz cez Vianoce, ked som sa tak obzrela okolo seba a prekvapene zistila, ze je to vlastne strasne skarede mesto ( ked vynecham Palisady - kde sa najkrajsie domy pomaly uz aj tak rozpadaju- a historicke centrum). Ale to je asi tym, ze si navykam na zivot v mestecku s 500-rocnymi domami a mohutnou katedralou z 11.storocia, kde este aj radova zastavba je svojim sposobom chutna. A najlepsie je, ze tu nikde nie je ani jeden jediny panelak. Siroko daleko. Za kazdym, ked sa vratim domov, najdem nejake nove bytovky rasit zo zeme tam, kde rastla predtym trava a stromy.
Niekto by mal tym panom v stavebnych firmach vysvetlit, ze krabice s oknami budu stale rovnako fadne aj ked ich natru na zlto, ci oranzovo. Alebo este lepsie vo farebnych kombinaciach, ktore su totalne kakofonicke (limetova zelena s malinovou cervenou, alebo marhulova s tyrkysovou). Co uz ale absolutne neviem stravit, je to, ze historicke budovy v centre mesta tiez divoko natieraju v pastelovych farbach.
Bratislava sa hra na nieco, co nie je a to je jej problem. Na nabrezi postavia "luxusne" byty za niekolko desiatok milionov (vila na Azurovom pobrezi sa da kupit za nizsiu cenu a clovek ma pred barakom Stredozemne more, nie spinavy Dunaj), ale problem je, ze su hned vedla elektrickovej trate a hlavnej cesty. Luxusny odev sa da spoznat podla toho, ze z vnutra vyzera podsivka rovnako kvalitne a krasne ako z vonka. To iste plati o byvani, ale naopak. Luxus je aj to, co je naokolo. Tak neviem ako moze byt cokolvek s vyhladom na Inchebu, alebo Petrzalku luxusne. Nie, ze by malo. Ale to som si len tak musela zahundrat.
Bratislava potrebuje snehom zakamuflovat to, ze je nezladena nielen farebne, ale aj to, ze sa v nej naplno rozmohla stylova promiskuita a na jedinej ulici sa pomaly nenajdu dva baraky postavene v rovnakom architektonickom slohu, ci style.
Uprimne a zo srdca by som projektantom a architektom, co sa na tom podielaju dopriala poriadnu tvorivu krizu. Mame diery v podsivke a nova fasada to nespravi, nech je akokolvek draha a luxusna.
Ked som bola dieta, zbierala som pohladnice. Moja zbierka sa teraz nachadza kdesi na povale na chalupe, ale jej vzacnejsiu cast mam doma a strazim ju ako oko v hlave. Su to prevazne pohladnice z prelomu 19. a 20. storocia z celeho sveta, stara Bratislava a Stetin a fotografie, ktore sa posielali ako pohladnice s nalepenou znamkou. Mesto z tychto pohladnic je Bratislava, do ktorej by som sa raz chela vratit...

Song for Today

Tito & Tarantula- After Dark

True Blood

Ano, dopustila som sa opovrhnutia-hodneho cinu a objednala som si celu seriu knih o Sookie Stackhouse. Ono to musi byt jasne kazdemu od sameho zaciatku, ked si precita, akym menom podpisujem svoje posty, ze to je uchylka hodna studia a analyzy a ze to so mnou nebude len tak. (Na jednom davno minulom blogerskom stretnuti v Medickej, na ktorom sa hrali nezazivne spolocenske hry hodne akurat firemnych teambuildingov a kolektivov bez hlbsieho spojenia a fantazie som skorovala v hre "uhadni kto to je", lebo nikto nikdy nevie, kto napisal Draculu. Je to vlastne skoda...) Na nocnom stoliku (stahovacia krabica) mam polozenu reediciu Stokerovho najslavnejsieho diela a v pocitaci sa mi mnozia filmy s velmi vyhranenou tematikou. Underworld je mozno blbost, ale rozhodne pojdem na treti diel do kina. Este aj zvuk na ICQ mam nastaveny na Drakulovho asistenta a hovori mi "Juu hev a mesidz maaaaster...". Interview s upirom som v puberte videla tolko krat, ze to viem este dodnes naspamat. Ini ludia maju na harddisku porno, ja mam toto...

Ono to vlastne az tak strasne nie je. Ked to clovek pozera ako serial. True Bloods ma vsetko: upirov so smutnymi modrymi ocami (ano, ista cast mojho ja nikdy vyvojovo neprekonala pubertu), inych upirov s blbym zmyslom pre humor, blond casnicku, ktora ma telepaticke schopnosti, jej brata, ktory pretiahne vsetko, co sa necha a pritahuje malery ako magnet, bar plny sedlace a plebsu, ktory zaistuje neustaly prilev zabavnych konfliktnych situacii, vytoceneho kuchara, (ktory mi pripomina aspon 3 dobrych priatelov, ktori mi tu v UK priserne chybaju), mudru a dobru staru mamu (aku som nikdy nemala, lebo tie moje boli, aj su obycajne stare strigy), vela sexu, synteticku krv z Japonska, viac upirov, juzansky prizvuk, vojnovych veteranov, skvelu hudbu, este viac upirov, vela priserne sprostych nadavok, vela cvrckov a cikad v pozadi, pekny cintorin a vela upirov. Bolo uplne jasne ako slnko, ze sa namotam.

V tomto seriali rasa, pohlavie a sexualna orientacia nie su horucimi temami. Horucou temou je fakt, ze existuje abominacia, ktora je schopna to vsetko tromfnut a zaroven zjednotit v jedinej nesvatej bytosti upira. Ale zaroven su tu ludia, ktori su ludskejsi, nez je ludske a ktori nepotrebuju nikoho kusat do krku, aby vam pili krv. Nie je nahodou, ze producentom - aj tohoto - serialu z dielne HBO je Allan Ball, ktory mal prsty v American Beauty, ci seriali Six Feet Under. Obe sa vyznacovali kvalitnym scenarom, dobrymi hercami a nadherne skazenymi ludskymi charaktermi, ktore su mi blizke prave pre to, lebo mi pripominaju realnych ludi, ktori sa vyskytuju v mojom zivote, tak isto ako sa vyskytuju v zivote vsetkych ostatnych obyvatelov planety. Kto nema ukecane kolegyne, alebo sympatickeho sefa? Kto nevie ake to je, mat mladsieho surodenca, alebo kamaratku, ktora stale lieta v problemoch? Kto nevie, ake to je, zit v malom meste...? A kto sa nikdy necitil ako outsider?

Problem je ten, ze druha seria je este len v produkcii a tu prvu uz poznam ako vlastnu dlan. Po tyzden- trvajucom vahani a mnohych velmi stavnatych komentaroch, spoileroch a videach na youtube som dnes odklikla svoju objednavku a teraz budem cele dni ako besna cakat na krabicu so siedmimi knihami od Charlane Harris. Uplne sebou za to pohrdam, pretoze som sa este pred par tyzdnami zaprisahavala, ze nikdy nebudem nakupovat knihy typu `sex and the vampire in the city`, pre ktore tu vo Waterstones existuje komplet vyhradena policka. Ale mozno mam len predsudky. Ako mi povedala M. cez posledneVianoce- a mozno mala pravdu- som snob. A pokial ide o knihy- asi som, pretoze zabavne knihy su to posledne, co sa u mna da najst. Takze si idem rozsirovat obzory. (Sakra asi tie knihy budem musiet do volacoho prebalovat, nech ma s tym niekto nevidi! ;)
Keby si niekto tiez chcel rozsirit obzory, davam sem video aj s uvodnou scenou. Momentalny karaoke hit v nasej sprche je titulna skladba:

Spat do skoly

Tak som po dlhom case zasa raz doma, pri pocitaci a zaznamenavam si do tohto interaktivneho, ale nekomunikativneho debilnicka svoje male trable.

Akosi sa mi prihodilo, ze som sa stala studentkou Open University vo Velkej Britanii. Kedze netusim, cim vlastne chcem byt, ani z coho chcem mat ten degree, mam len nejasnu predstavu o tom, co ma bavi a ake knihy si z knihkupectiev rada nosim domov (Viem, ktore knihy milujem vlastnit a ktore knihy precitam za par hodin aj ked sa snazim poslednu kapitolu oddalovat ako to len vladzem, nech mi to este vydrzi. Skreckujem si dobre knihy. Teraz na posledy to bola kniha o Elisabeth Siddal- maliarke a oblubenej modelke anglickych pre-rafaelitov. A predtym francuzska filozofka Julia Kristeva a vyber z jej eseji. A momentalne mam zalusk na Umberta Eca a na zivotopis Lorenza de Medici.), kedze netusim, ci ma to neprejde o par mesiacov a nezacne ma pre zmenu uchvacovat podmorska biologia, alebo politologia, tak to je asi ta najlepsia volba. Zacat studovat a … ved ono sa to uz niekam postupne zacne naklanat. Skvela vec tato Open University.

Dnes mi prisiel velky balik. Obsah pozostaval z niekolkych knih, CDciek a roznych papierov, casovych rozpisov, uvitacich listov a dobrych rad ako sa pustit do ucenia. Vsetko to funguje na baze samostudia, materialy donesie kurierska sluzba a nad cajom si potom clovek moze po veceroch citat a tym vlastne studuje. Hm. Tak som si teraz prave uvedomila asi najvacsi nedostatok takejto formy vyuky. Ono najviac som sa vzdy tesila, ze som v tom nebola sama. V skole som vzdy od stada izolovala outsiderov a nalepila sa na nich. Tu? Ziadna interakcia. Ziadne stado, ziadni outsideri, ziadna sranda. Clovek je na to uplne sam, nema sa komu stazovat, koho postuchovat a zasmiat sa, ked si pedagog sadne na kriedu a podobne. Som jedina ziacka tejto triedy. Dufajme, ze to bude moj jediny problem.

To be continued...

Same procedure as every year...