Náladová sínusoida

Konečne doma...

2011-07-26T12:57:00.001+01:00

Priveľa dojmov na raz sa mi pomiešalo v hlave a tak ani neviem kde začať. Najjednoduchšie asi bude bilancovať všetko rad za radom, ako si spomeniem. Takže postupne:

Taliansko je plné mužov vo farebných nohaviciach, všade žlté, zelené a červené odtiene, občas ružové a fialové. Bola som nadšená. Plus.

Nikdy v živote už nikam nejdem s niekým, koho nechá panoráma Florencie chladným. Mínus.

Včera v Modene, reštaurácia Zelmira, najlepšie jedlo v celom Taliansku. Teľacina bola tak jemná, až som skoro od dojatia plakala a tortelloni plnené tekvicou boli absolútny kulinársky highlight tohoto roka zatiaľ. Okej, neboli, ale sú v top 2. Plus.

Jedlo všade inde bolo slabé, alebo nanajvýš štandardné, na aké som zvyknutá z bežných talianských reštaurácií mimo čižmovitého poloostrova. Mínus.

Ako suvenír som si priniesla pohľadnicu z roku 1925 s florenstkou katedrálou, originálnu maľbu Ponte Vecchio za 3 eurá a americký Playboy z roku 1969. Plus, plus, plus, plus. A balsamico: plus.

Tak strašne sme sa pohádali, že som sa skoro rozišla. Mínus.

Nespálila som sa. Plus.

Nikdy viac cestovanie bez plánovania. Potom to dopadne tak, že človek prenajme auto, aby mohol flexibilne všade cestovať, ale na koniec nemôže, lebo je limitovaný astronomicky predraženým parkovaním. Auto sedí na parkovisku v hoteli, ix kilometrov od centra a človek sa tam trepe peši.
Nikdy viac neplánované destinácie na poslednú chvíľu v štýle, rýchlo, nemáme na dnes hotel, kde budeme, kam ideme atď. To nie je dovolenka, to je kočovníctvo. Okrem toho nikdy, ale naozaj nikdy viac nejdem nikam s niekým, kto chce cestovať so mnou a potom každý krok buď zariadi úplne podľa seba, alebo to nechá na mňa a nevyjadruje sa. Alebo napríklad bez googlenia lokality bookne na tri dni hotel v diere, kde sa vrany otáčajú a nie je tam nič, okrem platených pláží a špiny a ešte aj v dobrej reštaurácii varia len priemerne. Asi tristo mínusov a trauma na celý život.

Lucca je nádherné mesto. Tordelli Lucchese - výborná lokálna špecialita. Plus.

Nechoďte do Viareggio. Mínus. V miestnej reštaurácii najhorší stravovací zážitok všetkých čias. Najprv na uvítanie pohár prosecca. Ale špinavý. Ja chcem odísť, polovička nie. Objednám stejk, ale zabudnú sa opýtať, ako prepečený. Príde kus surového mäsa, ale stejk to nie je. Polovica sa nerada sťažuje a obľubuje surové bifteky, takže si dávam jeho raviolli. Po druhom súste nachádzam dva vlasy a končím. Grilovaná zelenina je vyčmudená štvrťka kapusty, tri plátky baklažánu a dva varené (!) kusy cukiny. Bez korenia, bez všetkého. Pýtam účet, čašník prejde okolo a zhodí z vedľajšieho stola pohár, ktorý sa rozletí na všetky strany. Mám porezanú nohu na dvoch miestach. Ale dostali sme zľavu 10 eur. Ani neviem koľko mínusov dať, aby som bola spokojná. Každopádne ľudia, čo nechcú nikdy nič reklamovať sú mínus.

Benátky sú super, ale zamorené turistami a komármi. Plus a mínus.

Na námestí Sv. Marka si dávam prvé naozaj dobré espresso v Taliansku. Cena 5,50, výhľad na nezaplatenie. Až kým si to na vedľajšom stole nezačnú rozdávať dva holuby. Asi plus. Bolo to humorné.

Celkovo Taliansko pripomína viac Slovensko, než mi bolo príjemné. Mínus.

Stanujúci rómovia pri diaľnici v Miláne. Prekvapenie.

Nevidela som interiér ani jednej Mediciovskej vily, ani jednu baziliku, dóm, alebo katedrálu. Ani jednu galériu, ani jedno múzeum. Sypem si na hlavu popol a nikdy si to neodpustím.

Celkové skóre je nepodstatné. Mám pomiešané a pretrasené pocity a som rada, že som doma. Vďaka nebesám za dobrú literatúru (The Liar od Stephena Frya, tisíckrát plus!) a WiFi v telefóne, za Google, za BBC International (Murdoch v priamom prenose, plus.) a za pohodlnú obuv (baleríny do každého počasia a na každú príležitosť).
Ponaučenie je, že je lepšie cestovať osamote, ako v zlej spoločnosti, je lepšie cestovať bez plánovania, ako so zlým plánovaním a keď už nič iné nie je, je vždy aspoň irónia.

Moja bývalá šéfová

2011-06-14T11:23:00.000+01:00

Ukázalo sa, že ľahké a rýchle riešenia nefungujú. Tak napríklad ľahko vyriešená situácia s bývaním a menší plat výmenou za opatrovanie dieťaťa nebol dobrý nápad. Malo to byť núdzové riešenie a krátkodobé. Keď sa zdalo, že možno by to aj mohlo fungovať dlhšie, možno by z toho "kvaplo" niečo aj na školné, celkom som sa s tým zmierila. Lenže to bola chyba. Bola to chyba, lebo ak sa viem lepšie dohodnúť a porozprávať s autistickým dieťaťom, než s jeho materou, asi niečo vôbec nie je v poriadku. A samozrejme nemyslím so mnou, myslím s ňou. Bola som naivná. A tak som teraz na dlažbe a dlžia mi dve výplaty. Okrem iného. Bolo mi to naozaj treba, lebo inak by som sa nikdy hádam nespamätala.

To však nič nemení na tom, že mám teraz divoké a vzrušujúce predstavy a fantázie o pomste. Nič z nich realizovať nebudem, ani nechcem, lebo veď "pán boh" im to na deťoch oplatí. A opláca im to každý deň, i keď neexistuje. Ešte minulý týždeň mi dieťa zašveholilo, že by si prialo, aby som bola jeho mamou ja. Včera ma už nazývalo kadejako nepekne, ale to je u nespratných a rozmaznaných faganov asi bežné, hlavne po rodičovskej manipulácii a dovolím si tvrdiť, že motivácii. Každopádne sa cítim polichotená, pretože ak vlastnú mamu na dennej báze dieťa nazýva shithead, idiot, cow, pig, moron, cunt, twit, twat, bitch a podobne... no nech sa páči. Ja som z toho ešte vyšla dobre.

Ale na čo je človeku tiché morálne víťazstvo, keď niekedy by rozstrapkané nervy upokojili iba sladké cukry vychladenej pomsty?

Konská hlava v posteli je už priam klasickým aktom, ktorý si však treba zaslúžiť. Kôň je zviera vznešené a aby prakticky dalo hlavu len na symbolické účely je veľká škoda. Hlavne, ak dotyčná osoba, ktorej má byť symbolika venovaná, si nezaslúži ani len svinský zadok (a jeden jej už napríklad narástol namiesto tváre).

Ryby sú vďačným materiálom. Dajú sa vopchať do schránky a majú extra bonus kvalitu v podobe pachu. Taká údená makrela, fermentovaná v teple domova a radiátora, schovaná za gauč poteší ako máločo. Veľa čarovných vecí sa dá porobiť aj s rybím olejom, alebo melasou.

Cement vo výfuku auta, olomoucké syrečky vo vetraní a nasávaní klimatizácie, zapálené papierové vrecko s psími fekáliami na prahu dverí (netreba zabudnúť zaklopať), predplatné časopisu Strážna veža, Lúč svetla a Svet latexu, troška preháňadla sem a tam... Nápadov je veľa. Najradšej by som svojej bývalej zamestnávateľke nechala na trávnik pred dom vysypať tri tony hnoja, symbolika by bola jednoznačne čitateľná aj pre niekoho jej hydinovej intelektuálnej konštitúcie.

Ale to všetko by bola strata času a znižovanie sa na úroveň, ktorá sa v klesaní pokúša súťažiť s oceánskymi priekopami. Tak to už raz býva, že existujú na tejto planéte aj také typy ľudí, s ktorými sa nedá civilizovane nesúhlasiť, ukončiť pracovný vzťah, ani len mlčať. A vašu neochotu podieľať sa na ich primitívnom spôsobe vyjadrovania, alebo chovania budú vždy považovať za slabosť. Je fajn pripomenúť si, že takéto indivíduá medzi nami existujú a je fajn vedieť, ako ich rozoznať. Ja si to musím, zdá sa, pripomínať častejšie a namiesto "benefit of the doubt" im dopriať pohľad na môj posterior, ako sa vzďaľuje a mizne v diaľke.

2011-05-11T00:27:00.002+01:00

Svrbia ma prsty, chce sa mi písať, ale veľmi nie je ani o čom, ani chuť. Mám zábrany písať príliš osobné veci, i keď ani neviem, kde to naozaj osobné vlastne začína. A či o tom chcem vôbec začínať ja...

Cvak.

Potrebujem byť sama. Lenže to je krajne nereálne, keď človek žije s dieťaťom, ako určite vie každý rodič, alebo súrodenec. A zároveň mám chuť konečne zasa byť v dobrej spoločnosti, s ktorou sa dá hovoriť veľa a dobre. A to je tiež nereálne, lebo vlastne koho tu môžem otravovať? Ľudia, čo sú k dispozícii nejako nie sú tí praví. (Tak nejako nikdy nie sú... ) Woody Allen skrz postavu Alvy Singera vyslovil smutnú pravdu o mojom živote, keď citoval Groucho Marxa. Ani ja nechcem byť členom klubu, ktorý by bral niekoho, ako som ja za člena. A tak zostáva už len tento zatuchlý blog.

Cvak.

Bude to už rok, čo sa tu v Anglicku potĺkam životom ako chudobná študentka. Problém je však ten, že momentálne neštudujem. Mám prázdniny až do septembra. A tak ma zasa raz začínajú mrle žrať a ja si opäť kladiem otázku, či toto moje študovanie slimácke nie je totálnou stratou času a prostriedkov.

Cvak.

Môj frajer je angličan. Ibaže vyzerá ako aziat. I keď nie len tak nejaký aziat, pretože každý automaticky tipuje Japonsko, alebo Kóreu. Kto vie prečo... Poučil ma, že sa ľuďom, ako je on, škaredo vraví "banán"= žltý na povrchu, biely vo vnútri. Moja naj kamoška sa ma spýtala, či sa mi vždy páčili aziati. Ešte stále uvažujem, čo je dobrá odpoveď. Rozumej taká, ktorá totálne položí jej otázku. Na lopatky.

Cvak.

Akoby to ešte všetko nebolo dostačujúco otravné, tak začínam pochybovať o koncepte doživotného monogamného vzťahu. Bolo mi to treba, začínať známosti s evolučným biológom....

Cvak.

Nečakane

2010-10-21T10:52:00.000+01:00

Včerajšia diskusia s mojou domácou opäť raz in situ preverila moju neschopnosť s prehľadom a blazeovaným povzdychom posielať ľudí do paže. Konkrétne ľudí, ktorí svojim ignorantstvom prevyšujú vo svojej kategórii všetkých ostatných. V kategórii zamestnávateľov vyhráva táto osoba bezkonkurenčne a to za výrok: "People from Eastern Europe take away jobs from the British! Because they are cheaper. "

Ešte stále, keď si na to spomeniem sa výraz mojej tváre zmieta v kŕči a civím do vzduchu s otvorenými vrátami, ako vo chvíli, keď túto pamätnú vetu predniesla. Neviem ako na toto reagovať. Yes, má absolútne pravdu, lebo žiadna angličanka by sa s jej autistickým dieťaťom nepárala a nerobila by jej v domácnosti asistentku. Ani za normálny plat, ani za nič. Nie, že by bola hľadala angličanku v prvom rade, takže svojim správaním nás zlé východoeurópanky podporuje v našom tiahnutí bristkou krajinou.

Ale vážne. Ako sa dá na toto nonšalantne odpovedať? Alebo aj nie veľmi nonšalantne. Hocijako.

2010-10-17T00:59:00.000+01:00

Zasa prislo obdobie, ked sa obzeram okolo seba a znechutene celim vytriezveniu z toho, ze toto je este stale moj zivot. A chce sa mi utekat. Otazka, ktoru momentalne neviem zodpovedat je, kam sa uteka z exilu. Domov? Za normalnych okolnosti toho znesiem dost, lebo som tvrdohlava ako maloco. Hlavou sa mury sice neprerazaju, ale ked nic ine nie je po ruke, tak moja hlava je seriozne tvrdsia ako bezne baranidlo. Lenze to by som nesmela byt chorlava a denglava ako teraz. Teraz sa podobam na klise geekov zo zlych filmov. Mam dioptrie 11, krvaca mi z nosa a chodim po svete s graciou Golema, pretoze mam pochramanu chrbticu. Bolo mi v detstve treba tu gymnastiku. Naozaj. A na zlyhavajucu telesnu schranku sila charakteru (alebo zadubenost) nestaci.

Dni su absurdne. Rano sa obcas budim na to, ze mi do postele vtrhne pes a oblizuje ma, kym ho nevyhodim. Druha varianta je dieta, ktore sa tradicne budi s vrazedne nabrusenou naladou. Dva tyzdne do zadu som pod dverami dostala strceny libesbrif v zneni "I WILL KILL YOU". Zjavne aj autisticke deti maju svoje dni. A maju ich dost. Ked neviem pri obedovani najst noz, oplati sa ist pozriet do zahrady. Vacsinou ich zopar je vrazenych do travy. A co sa stane s kozmetikou ked niekto (matka) necha v kupelni noznice som zistila hned v prvy tyzden. Vsetko skonci prepichane a derave ako sito. Zubna pasta, sampon, cistiace prostriedky... vsetko. Vychovna metoda planych vyhrazok a silnych reci zjavne az tak nezabera. Hlavne ked ju striedaju kazdodenne darceky bez ohladu na zasluhy. Ale co ja vlastne viem. Som tu len na pracovnej navsteve.... Ukazte mi dieta, ktore sa zle sprava a ja vam ukazem rodica, ktory za to moze.
Vecery su divoke, pretoze sa dieta vyvrsuje na svojej matke. Tirady silnych reci a velmi nevyberanych slov sa vystupnuju vzdy pred spanim.

Po nociach je konecne klud. Po nociach snivam o tom, az zasa zacne skola, az konecne bude toto vsetko druhorade a budem robit to, preco som sem vlastne prisla. Este dva tyzdne, kym to zacne. Do vtedy sa tu budem musiet castejsie ventilovat.

Aby to nebolo jednoduche.

2010-07-28T23:14:00.000+01:00

Aby to nebolo jednoduche, namiesto pohodovej prace v zastrcenej bratislavskej kniznici, za minimalny plat, ale v spolocnosti obezneho kocura menom Friedrich Nietzche; namiesto horuceho leta a komarov, namiesto prekladania knihy... Som sa rozhodla, ze v UK mozem studovat co a ako chcem a tak som sa sem vratila najrychlejsie ako sa dalo. Najjednoduchsie tiez: na stare kolena som sa stala au-pairkou chlapca s Aspergerovym syndromom, co je lahka forma autizmu. Mam kde byvat a co jest a z vreckoveho si v pohode zaplatim skolne. A zaroven mam dost casu na dalsi job na polovicny uvazok. Nemusim si robit starosti s byvanim (aspon zatial) a s malym si rozumiem lepsie ako so 70% populacie. A do centra Londyna to mam rovnako daleko ako zo svojho rodneho blavackeho sidliska do censtra Bratislavy. Zivot je zasa zaujimavy.

What the FUCK:

2010-07-01T18:51:00.003+01:00

(originál tu)

Čo je veľa, to je moc. Hore zobrazený článok je pokusom homeopata o návrh na liečbu mladíkov a mužov, ktorí spáchali masakre na rôznych školách po viacerých kútoch sveta, naposledy v Číne. Správne. Na zložitý problém odporúča pirule. Ale nie hocijaké! Kde by človek čakal anti-psychotiká, anti-depresíva a podobne (i keď je to komplexný a určite nie individuálny problém a je vôbec otázne, či by to tiež malo zmysel a jednoznyčný účinok), pán odporúča rôzne homeopatické prípravky. Inými slovami vodu s cukrom. Toto mi dnes tak zdvihlo obočie (a nielen to), že mám až ofinu.

...

2010-06-14T18:49:00.000+01:00

Povedal mi, že som jediná žena, ktorú pozná, čo je schopná dva dni meditovať nad Stalinom. Niektorí chlapi teda vedia ako žene dať kompliment.

Librarian porn

2010-06-12T17:16:00.002+01:00

po upratovaní...

Je to v haji...

2010-06-11T12:10:00.000+01:00

Neznasam odbobia 'medzi'. Take tie hlucho-neme fazy zivota, ked clovek na nieco caka a nic sa nedeje. Ked sa nic neda robit, iba obhryzat si nechty a chodit hore-dole po izbe. Presne preto sa kedysi tento blog volal I can hardly wait. Zacala som ho pisat v presne takom case a myslela som, ze to mam uz za sebou. Nemam. Som spat na Slovensku, som zasa sama, akurat som stihla dokoncit prvy rocnik skoly v UK a teraz neviem, co dalej. A zasa musim cakat, az sa za mna rozhodne niekto iny, ci sa vratim, alebo ci tu zostanem.
Vo filmoch tieto sceny nikdy nenajdete. Kto by sa uz len na to chcel pozerat? Ja to musim zit. Vo filmoch nikdy neukazuju ako sa niekto spamata z 3 a pol rokov svojho zivota, ktory zrazu absolutne stratil a zostala po nich iba diera. Uz si poriadne ani nepamatam ake to bolo predtym a teraz sa z tohoto kratera mam nejako vyhrabat a zacat riesit buducnost? Napada mi k tomu jedine: vid nadpis...

2010-06-10T09:10:00.003+01:00

Dama bez kamelii

2010-06-01T11:31:00.000+01:00

Takto hlboko klesnut... Som doma v posteli a predstieram, ze som chora, aby som nikoho nemusela vidiet, nikam nemusela chodit a vobec- aby som sa rano ani len nemusela postavit z postele. Na ranajky dva hotdogy a nejaky mienkotvorny dennik (wtf is "mienkotvorny"? lebo ak to znamena, ze si o nom nieco myslim, alebo ze formuje moje nazory, tak to su "mienkotvorne" aj tie pa-rozne pamflety, co mi chodia do schranky a vyhadzujem ich. ano, aj o nich si myslim svoje.) Na obed kava a tri horalky a kadejake blogove polotovary. Menu uzatvara posledny chod v podobe patminutoveho prepinania TV kanalov, inymi slovami zase nic.

Rozmyslam, kedy na posledy som sa na nieco naozaj tesila. Akosi sa u mna zahniezdila sezonna anhedonia a nejako sa neviem pre nic nadchnut. Neviem sa uz ani poriadne rozculit, len mam chut si obcas tlct hlavu o nieco tvrde v pravidelnych intervaloch niekolkych sekund a sustredit sa na dunive zvuky, ktore pri tom vznikaju.

Casto rozmyslam, ake by to bolo super, keby islandska sopka Eyfjalla zacala manicky chrlit popol na cele mesiace, mozno aj rok a ci by sa aspon nieco zmenilo. Kedysi som si myslela, ze ludstvo potrebuje katastrofu, ale teraz uz si nie som ista ani tym. Nepomoze nam ani katarzia, ani nic ine na K, ani ziadne dalsie pismena abecedy. Chce sa mi z tohoto vsetkeho spat. Deti, neverte literature a umeniu, vytvaraju falosny dojem, ze svet je zaujimave a pekne miesto na zivot.

Weltschmerz, saudade & svetabol

2010-04-27T21:53:00.000+01:00

Tak sa tu bezcielne povalujem v posteli. Povodny plan bol v kamaratovom novo-zakupenom byte sparovat praskliny v stenach a touto pracovnou terapiou sa vysporiadat so vsetkym, co ma teraz kvari. A ze je toho dost. Bohuzelva nic z toho, Ti mily dennicek, na nos vesat zatial nemienim. Este stale cakam, ze kamosi sa ozvu, ze maju sadru aj tequilu a ja si mam obliect nieco, co posluzi ako monterky.
Namiesto hladania starych triciek a jeansov tu vsak sedim s poharom brandy, hrbou knih a pocitom, ze ak sa coskoro nieco nestane, tak ma trafi slak. Moznosti ako sa zamestnat tu vela nemam. Moj momentalny pribytok velkosti kartonovej krabice od chladnicky obsahuje v tomto poradi: skrinu, postel a niekolko stovak knih. A kedze mnoho z nich je este nedocitanych, je na case nieco s tym urobit. Zacneme jednohubkou. Lawrrence Ferlinghetti: A Conney Island of the Mind.

Strasne. Bratislava zo mna vzdy vytahuje na povrch to najhorsie.

Mily dennicek,

2010-04-27T08:53:00.000+01:00

Jedno z vecnych mysterii tohoto univerza je pre mna existencia zeny menom Vanessa Mae. Teda aby som bola presna, viem zhruba ako doslo k tomu, ze je, ale neviem ako doslo k tomu, ze si niekto kupuje jej CD a nedajboze ich aj pocuva. Kto ju zivi?! Kto je schopny pocuvat fidlikajucu aziatku v minisukni, ktora zbastardi kazdu dobru klasiku?!?!? Urcite nikto, kto by klasicku hudbu normalne pocuval. Ciastocne mozno chapem, ze sa na to niekto dokaze pozerat. Mlada aziatka oblecena ako porno Lolita... je to jasne. Su to pravdepodobne ti isti ludia, co chodia do Thajska na dovolenky a maju plezir z toho, ze im v bare zatancuje gogo tanecnica s panskym genitalnym vybavenim. Ok, ale este stale nerozumiem, preco do toho treba tahat husle a Styri rocne obdobia... Jednoducho n_e_r_o_z_u_m_i_e_m.

.

mily dennicek,

2010-04-24T16:32:00.000+01:00

kedze nikto nic nepise, musim si napisat sama. takze: toto je moj maly sobotny manifest nenavisti, venovany nasledujucim:

vsetkym mojim susedom, ktori este neobjavili genialny vynalez zvany sluchadla a zamoruju nielen moje ovzdusie v dosluchu 4 poschodi slovenskym hip-hopom. nie, to naozaj nie je efekt, ale DEFEKT.
nenavidim svojich kamaratov a kamaratky, ktori a ktore v sobotny den radsej pojdu na hradzu korculovat, ako so mnou na trh starozitnosti, alebo na kavu a ranajky a sediet v trave do parku... a vobec. co vam hrabe??? korculovat??!?! myslela som, ze som na tolko selektivna, ze nic take v okruhu mojich blizkych nehrozi. zjavne som sa mylila a musim sprisnit kriteria.clovek sa nemoze spolahnut uz ani na denglavych intelektualov a kocky. ts.
smrt vsetkym, co sa tvaria, ze nemaju cas, lebo sa musia ucit. poznam VAS natolko dobre, ze viem presne, kto z vas bude pozerat Mad Men, kto Grey's Anathomy a kto bude kvasit pri Stargate. keby ste sa aspon naozaj ucili a podobne, mali by ste mozno na buduci vikend cas. ale nie....
koncim s kazdym, kto nevie pit a od utorka do soboty nestihne vstrebat konzumaciu alkoholu mierne nad svoj bezpecny limit. co ste robili v puberte, ze ste sa do teraz nenaucili chlastat? a na co teda vobec chlascete???
som na smrt unavena z ludi, co sa nevedia rozhodnut ani pre podnik, ale z tristo navrhov, ktore dam ja neschvalia ani jeden. nehovoriac ako mi zdviha tlak cakanie, kym sa rozhodnu, co budu jest a pit a ci vobec...
neznasam stupidne blondiny. je mi luto, ale to, ze mam reprodukcne organy tiez vo vnutri tela ma nezavazuje k sucitu, ani sympatiam. smrt sliepkam vsetkych denominacii a vlasovych odtienov!!!
neznasam ludi, co su posadnuti zdravou stravou, zivotospravou a podobnymi perverznymi sposobmi, ako mi skazit chut do zivota. ak aspon raz denne pouzivate aspon jedno z tychto slov: zivotosprava, makrobioticky, joga, energia, celozrnny, strukoviny, zdrave, vegan, bio, organicky, tak ste na mojom zozname podozrivych a vobec sa nemusite divit, ze nezdviham telefon.
kazdy, kto veri na horoskopy, numerologiu, vestenie a podobne obludnosti ma moje hlboke a odusevnele pohrdanie.

tak, to by na dnes hadam aj stacilo. ak si to nedajboze niekto precital, vstupte si do svedomia!

...

2010-04-20T11:49:00.000+01:00

Slovensky casnik v jednej restauracii v UK mal skvelu teoriu. Podla neho nikto nic nerobime. Iba to, co musime aby sme mali cim zapchat hubu svojmu okoliu a necitili sa previnilo pri pokusoch o zodpovedanie otazky co vlastne porabame na tomto svete. Na druhej strane.... bol ten typok v podstate nonstop vyhuleny.

O neznesitelnom byti... a nic lahke na nom tiez nie je.

2010-02-02T01:14:00.000Z

Cely moj momentalny zivot je extremne o nicom. Zaprisahala som sa, ze ziadne kancelarske prace, ale nikde inde ma nechcu. Keby som bola vedela... Pracujem od 19 takmer v kuse len preto, aby mi nedali ani job predavacky?! WTF?
Okrem toho mam pocit, ze moja skola, resp. momentalny kurz nie je pre mna to prave. Resp. nie kurz, ale tutor. Vraj som 'bright'. A myslel tym, ze som natolko chytra, aby som bez problemov studium zvladala aj na vyssich urovniach. Nie to, ze ho dokazem oblafnut a tvarit sa, ze som NAOZAJ citala celu kapitolu, ked som ju v skutocnosti len tak... ako sa to povie... preskocila! Skoda, keby mi na to bol prisiel, tak sa mozno naozaj nieco naucim a nemam stale pocit, ze studujem len nejakym nedopatrenim a len preto, lebo este nezistili, ze tu nemam co pohladavat.

Self fulfiling prophecy

2009-08-16T23:52:00.001+01:00

Vsetko ide do haja. A kedze su o tom vsetci presvedceni a pocitaju s tym, nikto sa tomu nebude branit az vsetko naozaj pojde do haja.

Len tak, nad dennou tlačou...

2009-04-16T09:11:00.005+01:00

Pred niekoľkými dňami prehrmel slovenským mediálnym svetom škandál ako hrom. Titulky novín nešetrili šokujúcimi výrazmi, ani sugestívnou rétorikou. Silné žalúdky si mohli pozrieť dôkazový materiál na internete aj v televíznych novinách. Stalo sa asi toto:

Polícia zatkla skupinku chlapcov vo veku asi 13 až 15 rokov s podozrením, že olúpili staršiu pani. Na policajnej stanici ich potom nechali vyzliecť do naha, navzájom sa fackovať a bozkávať.

A teraz to si to pekne nechajme vsiaknuť do hláv a počkajme chvíľu, kým nám predstavivosť vypľuje obraz.
Normálna reakcia by mala byť niekde medzi znechutením, zhnusením a spravodlivým rozhorčením. Zo strany policajných príslušníkov sa jedná o čin absolútne prekračujúci všetky hranice ich právomocí, nehovoriac o tom, že nebyť uniforiem, konanie skupiny mužov, ktorí by nútili skupinu mladistvých chlapcov vyzliecť, navzájom sa biť a dávať si potom pusy na ústa by sa možno dalo kvalifikovať ako sexuálne zneužitie, alebo obťažovanie mladistvých (žiaľ moja znalosť právnych definícií je pomerne malá) a mučenie.

Dalo by sa diskutovať aj o tom, či denník, ktorý na tento prípad upozornil a zverejnil pri tom na svojej stránke video, natočené jedným z policajtov, mal právo niečo takéto zverejniť a či by sa to - v prípade, že samotné konanie polície považujeme za mučenie, alebo obťažovanie- nemohlo považovať za šírenie detskej pornografie.

Keďže empatia a city majú všeobecne zlú povesť v odborných kruhoch akéhokoľvek zamerania a smerovania - ako niečo, čo zasahuje do posvätného konceptu objektivity - musím sa teraz priznať. Priznávam, že som si asi na sekundu predstavila, že sú to moje deti, alebo, že video, kde mňa niekto fackuje rotuje na vlnách internetu. A nie je mi z toho dva krát dobre.
Oveľa horšie mi je potom z toho, čo sa popísalo v diskusných fórach o celom prípade. Empatia je z hľadiska psychológie dôležitým faktorom medziľudského správania. Sociopatické a psychopatologické osobnosti sa vyznačujú absenciou empatie, neschopnosťou súcítiť a keď si človek prebehne očami zopár diskusných príspevkov, bohužiaľ tam nájde tej patológie až moc.
Na prvý pohľad sa všetci akosi rýchlo vedia stotožniť s páchateľmi- teda policajtami, ktorí si celú zálečitosť medzi sebou ešte aj posielali ako vtipné video.

A prečo?

To, čo som naschvál vynechala, je farebný komentár. To, čo neušlo naozaj nikomu, bol fakt, že chlapci, ktorí sú tu obeťami, sú rómovia. A to niekomu stačí ako vysvetlenie, odobrenie aj ospravedlnenie pre celú zálečitosť. Minister vnútra, ani podaktorí bývalí ministri nezabudli na prezumpciu neviny spomínaných policajných príslušníkov. Prezumpcia neviny v prípade chlapcov, ktorých zatkli pre podozrenie z olúpenia staršej pani sa akosi nikde nespomína.

Žiaľ. Jediné, čo treba na to, aby sa ľudia zázračne odosobnili a emocionálne odizolovali od toho, čo si tie decká prežili na policajnej stanici, je zapnúť v televízii farbu. A to je podľa mňa desivo málo. Pretože nech je Slovensko akokoľvek na tom ekonomicky, alebo nech je naša demokracia na úrovni akej chce, niečo v ľuďoch nie je v poriadku. A na to žiadna reforma nie je dostatočnou terapiou.

True Blood

2009-01-22T19:04:00.005Z

Ano, dopustila som sa opovrhnutia-hodneho cinu a objednala som si celu seriu knih o Sookie Stackhouse. Ono to musi byt jasne kazdemu od sameho zaciatku, ked si precita, akym menom podpisujem svoje posty, ze to je uchylka hodna studia a analyzy a ze to so mnou nebude len tak. (Na jednom davno minulom blogerskom stretnuti v Medickej, na ktorom sa hrali nezazivne spolocenske hry hodne akurat firemnych teambuildingov a kolektivov bez hlbsieho spojenia a fantazie som skorovala v hre "uhadni kto to je", lebo nikto nikdy nevie, kto napisal Draculu. Je to vlastne skoda...) Na nocnom stoliku (stahovacia krabica) mam polozenu reediciu Stokerovho najslavnejsieho diela a v pocitaci sa mi mnozia filmy s velmi vyhranenou tematikou. Underworld je mozno blbost, ale rozhodne pojdem na treti diel do kina. Este aj zvuk na ICQ mam nastaveny na Drakulovho asistenta a hovori mi "Juu hev a mesidz maaaaster...". Interview s upirom som v puberte videla tolko krat, ze to viem este dodnes naspamat. Ini ludia maju na harddisku porno, ja mam toto...

Ono to vlastne az tak strasne nie je. Ked to clovek pozera ako serial. True Bloods ma vsetko: upirov so smutnymi modrymi ocami (ano, ista cast mojho ja nikdy vyvojovo neprekonala pubertu), inych upirov s blbym zmyslom pre humor, blond casnicku, ktora ma telepaticke schopnosti, jej brata, ktory pretiahne vsetko, co sa necha a pritahuje malery ako magnet, bar plny sedlace a plebsu, ktory zaistuje neustaly prilev zabavnych konfliktnych situacii, vytoceneho kuchara, (ktory mi pripomina aspon 3 dobrych priatelov, ktori mi tu v UK priserne chybaju), mudru a dobru staru mamu (aku som nikdy nemala, lebo tie moje boli, aj su obycajne stare strigy), vela sexu, synteticku krv z Japonska, viac upirov, juzansky prizvuk, vojnovych veteranov, skvelu hudbu, este viac upirov, vela priserne sprostych nadavok, vela cvrckov a cikad v pozadi, pekny cintorin a vela upirov. Bolo uplne jasne ako slnko, ze sa namotam.

V tomto seriali rasa, pohlavie a sexualna orientacia nie su horucimi temami. Horucou temou je fakt, ze existuje abominacia, ktora je schopna to vsetko tromfnut a zaroven zjednotit v jedinej nesvatej bytosti upira. Ale zaroven su tu ludia, ktori su ludskejsi, nez je ludske a ktori nepotrebuju nikoho kusat do krku, aby vam pili krv. Nie je nahodou, ze producentom - aj tohoto - serialu z dielne HBO je Allan Ball, ktory mal prsty v American Beauty, ci seriali Six Feet Under. Obe sa vyznacovali kvalitnym scenarom, dobrymi hercami a nadherne skazenymi ludskymi charaktermi, ktore su mi blizke prave pre to, lebo mi pripominaju realnych ludi, ktori sa vyskytuju v mojom zivote, tak isto ako sa vyskytuju v zivote vsetkych ostatnych obyvatelov planety. Kto nema ukecane kolegyne, alebo sympatickeho sefa? Kto nevie ake to je, mat mladsieho surodenca, alebo kamaratku, ktora stale lieta v problemoch? Kto nevie, ake to je, zit v malom meste...? A kto sa nikdy necitil ako outsider?

Problem je ten, ze druha seria je este len v produkcii a tu prvu uz poznam ako vlastnu dlan. Po tyzden- trvajucom vahani a mnohych velmi stavnatych komentaroch, spoileroch a videach na youtube som dnes odklikla svoju objednavku a teraz budem cele dni ako besna cakat na krabicu so siedmimi knihami od Charlane Harris. Uplne sebou za to pohrdam, pretoze som sa este pred par tyzdnami zaprisahavala, ze nikdy nebudem nakupovat knihy typu `sex and the vampire in the city`, pre ktore tu vo Waterstones existuje komplet vyhradena policka. Ale mozno mam len predsudky. Ako mi povedala M. cez posledneVianoce- a mozno mala pravdu- som snob. A pokial ide o knihy- asi som, pretoze zabavne knihy su to posledne, co sa u mna da najst. Takze si idem rozsirovat obzory. (Sakra asi tie knihy budem musiet do volacoho prebalovat, nech ma s tym niekto nevidi! ;)
Keby si niekto tiez chcel rozsirit obzory, davam sem video aj s uvodnou scenou. Momentalny karaoke hit v nasej sprche je titulna skladba:

Rozhovory v lietadle

2008-09-23T09:38:00.004+01:00

Asi na mne niečo je. Niečo, čo ľuďom našepkáva, aby sa ku mne v lietadlách posadili a začali rozprávať. Teraz naposledy to bol malý chlapík a krivým nosom, čo na mňa pozeral divne už v letiskovej hale. Čítala som ďalej svojhu knihu a snažila sa myslieť na obraz, ktorý autor popisoval. Tá kniha je všetko možné, len nie ľahké čítanie do MHD.

V lietadle sa ku mne presne tento človek posadil a ešte než sme vzlietli, stihol ma zamotať do rozhovoru. Až na ten anachronizmus to bola scéna ako z nejakej Sartrovej knihy, alebo dáka novela od Sagan. "Slečna, všimol som si, že čítate Foucaulta..."
Po prvých vetách v angličtine sme prešli na nemčinu. Volal sa Afshin. Pôvodom iránec. Cestuje do Nepálu. 22 dní bude zliezať Himaláje. Mal na nohách obuv, ktorú som videla asi len v dokumentárnych filmoch na nohách členov rôznych expedícií. Nezmestila sa do kufra, bol by potom príliž ťažký. Vyštudovaný psychiater. Mometálne žijúci vo Viedni, kde študoval, ale postgraduál robil v USA. Má greencard. Nechce sa mu stále len pracovať. S priateľmi chcú natočiť film. Zbožňuje Hitchcocka. V nemčine má veľmi nenápadný prízvuk. Z Heathrow letí do Amsterdamu, odtiaľ do Dillí. Takto to bolo najlacnejšie. Dva dni lietania a potom konečne 22 dní pešo.
Má prácu v Iowe. Ale chce zostať v Európe. Viedeň má najradšej.
Rozoberáme filmy a knihy. Jeho mama žije v Las Vegas a má ich plnú garáž. Pokúpil ich kým študoval. Už knihy nekupuje. Má rád knižnice. Keď má človek priveľa vecí, začnú ho vlastniť. Mne by až tak nevadilo keby ma vlastnili moje knihy.
Náboženstvo. Budhizmus ok, monoteizmy nie. "Ale veď to vy ste ich sem exportovali z Iránu." Smeje sa. Mám pravdu. Ja viem, že mám pravdu. Fascinujú ho jednoduchí ľudia. takí, ktorí nepotrebujú komplexné videnie sveta. Púšť a beduíni. "Las Vegas je tiež v púšti... " Ale on chce Saharu.
Nevypadám ako Slovenka, ani nemám prízvuk, prečo hovorím tak dobre? Du bisst ein Genie! Musím byť keď si tu čítam Foucaulta akoby sa nechumelilo, akoby to bola tá najbanálnejšia literatúra, vybratá z rovnakej poličky hneď vedľa bulvárnych plátkov a lesklých magazínov. Ale kdeže. "Du bist leicht zu beeindrucken."
Historky o práci. Anekdoty o rodine. Vtipy. Americké prezidentské voľby ho nezaujímajú. McCain, Obama, všetko je to to isté.
Rozlúčka. Keď stojíme oproti sebe, zisťujem, že som vlastne o hlavu vyššia. Tri pusy na líca, ako francúzi. Pre šťastie. Palahniuk toto tuším vo Fight Clube nazval single serving friend. Asi si založím zbierku. Aký bol ten váš?

Kafkovo porno... alias Excavating Kafka

2008-08-11T09:38:00.010+01:00

(nemam nainstalovanu slovensku klavesnicu, preto bez diakritiky.)

Napriek tomu, ze si idem rypnut do marketingoveho konceptu "sex sells", presne tymto konceptom som sa riadila aj ja pri zvoleni nazvu tohoto postu. Takze ak toto niekto cita, asi to funguje. Zaroven chcem dodat, ze toto nie je pokus o recenziu, ale len frflanie na kniznu temu.

Franz Kafka je jednym z tych autorov, o ktorom sa vraj viac pise, nez sa citaju jeho texty. Vzhladom na nekonecne moznosti interpretacie jeho diel to je pochopitelne. Zaroven sa zasluhou Maxa Broda vydalo takmer vsetko, co po nom nasledujuce generacie boli schopne najst a vyhrabat. V tomto trende sa pokracuje aj po Brodovej smrti az po sucastnost, ked sa siahlo aj po tom poslednom a mozete si kupit jeho pornograficku zbierku, ktora sa pred par tyzdnami ocitla v tlaci, v ramci knihy Excavating Kafka od isteho Jamesa Hawesa. Zaujimave na tejto knihe je, ze jej marketing priamo zdovodnuje napisanie knihy objavom pornografickych obrazkov, ktore Kafka odoberal a ktore autor objavil v British Library. Zaroven ako hlavnu ideu v pozadi publikacie zdoraznuje potrebu dekonstruovat mytus o Kafkovi.

Cize ak to spravne chapem: mytus nepochopeneho a osameleho genia sa najlepsie bura na zaklade objavu, ze bol - chudak jeden - tiez len clovekom so sexualitou, ktora mala obcas rovnako banalne a prizemne formy, ake sa daju pozorovat u inych smrtelnikov.
Urcite sa najdu v buducnosti feministky radikalnejsie nez ja a budu z toho vyvodzovat dosledky pre jeho literarnu tvorbu, ale tak daleko ist nechcem a autor knihy uz duplom nie. Ten totiz z mytu, ktory zaroven uz druhou svojou knihou venovanou Kafkovi (ta prva asi nebola celkom vo svojom zamere uspesna) udajne zamysla borit, chce vytlct dake prachy. A niet dovodu, preco by aspon s tou penaznou strankou nemal byt uspesny. Kniha bola vydana, predava sa po celom svete a ked date do vyhladavaca slovo "Kafka", urcite sa dozviete o knihe samotnej aj o desiatkach clankov, ktore uz jej publikaciu hlasali a upozornovali na - ach ake sokujuce! - pornograficke materialy, ktore budu po prvy krat spristupnene verejnosti.
Naivka ako ja, by si precitala daku biografiu, najznamejsie diela a mozno nejake teoreticke pokusy o interpretaciu precitaneho. Pre porovnanie s osobnou skusenostou. Ale ani vo sne by mi nenapadlo kupovat si knihu len preto, lebo si v nej mozem popozerat porno z konca 19. storocia, co mal Franz Kafka zamknute doma v kniznici. Aku to moze mat vypovednu hodnotu? O autorovi Zamku, Premeny, Procesu a Vidieckeho lekara...
Skusim odpovedat: Ziadnu?

A pokial ide o mytus Franza Kafku, ani som nevedela, ze nejaky je. Napriklad som netusila, ze sa o nom pise, ze udajne akosi predpovedal Holokaust. Alebo ze bol samotar s problematickym vztahom k zenam. Do certa, ved kto uz nema nejaky problematicky vztah k zenam?! A osamely genius Kafka mal tych vztahov (ak nepocitam sestry, matku ale len najznamejsie Felice Bauer, Milena Jesenska, Dora Diamant a este stihol byt aj osamely? no toto...) hned niekolko. Asi som stravila priliz mnoho casu citanim jeho poviedok, ze mi cosi take mohlo ujst. Ale ak je tento urcite skodlivy mytus tak popularny, tak si definitivne zasluzi, aby ho konecne niekto zacal revidovat a uviedol veci na spravnu mieru...
Napriklad tym, ze v knihe maskovanej ako pokus o desifrovanie zahady menom Franz Kafka bude predavat jeho "vixforlagen"!?
A to dokonca niekto, kto si robil z Kafku a Nietzcheho PhD.?

Gregor Samsa sa jedneho rana prebudil a zistil, ze sa zmenil na vdacny objekt interpretacie literarnych entomologov z celeho sveta, ktori o nom neunavne pisali nove traktaty a teorie a nestitili sa nicoho.

Ludske, prilis ludske.

Recenzia knihy: Against Happiness...

2008-07-24T10:57:00.005+01:00

"Chase away the demons and they will take the angels with them."
Joni Mitchell

Na sme.sk už niekoľko dní visí pútač so žiarivým neónovým smajlíkom na článok s titulkom Svet patrí optimistom a pesimisti sú len diváci. Fakt, že článok vyšiel v rubrike sme.ženy už napovedá bežnému surferovi/ surferke ako vážne treba článok brať, ale premohla som sa a dočítala som ho do konca. Nielenže ho považujem za výplod pseudopsychologickej bájkarskej činnosti, ale ak mám úprimne a od srdca povedať čo si myslím, tak slovo, ktoré potrebujem použiť, je bullshit.

Článok v podstate rovnako splošťuje oba pojmy- optimizmus na čistý hedonizmus, nezaujatý okolitým svetom, ktorý je - bez potreby dokazovať to - tragický a smutný; a pesimizmus na čistú klinickú depresiu, chemickú nerovnováhu a neschopnosť tešiť sa z čohokoľvek. Na takejto báze sa argumentuje dosť ľahko proti pesimistom, ktorí umierajú mladší a sú náchylnejší podliehať stresu a depresiám. Čo je prekvapujúce, je samozrejmosť s akou autorka článku odobruje svoje chápanie optimizmu ako čisto pozitívneho vnímania sveta, optimistov ako ľudí, ktorí očakávajú dobrý koniec, víťazstvo dobra nad zlom a nádej. Zjavne optimisti asi nečítajú noviny, ak áno, tak len na to, aby vám tragédie miliónov chrstli do tváre ako argument proti pocitu osobného nešťastia, na pohreby chodia oslavovať naplnený život zosnulej osoby a pri kondolovaní používajú vety ako "čas všetko vylieči". Optimisti musia podľa všetkého byť ľudia, ktorí sa asi nikdy vo svojom živote nad ničím hlbšie nezamysleli a sú totálne neschopní empatie. Stretla som ich do teraz asi dvoch.

Presne to je demagógia, ktorú autor knihy kritizuje. Populárna demagógia, ktorá nepripúšťa nič medzi a hlása šťastie za každú cenu. Až do takej miery, že každú "blbú náladu" lieči receptom na antidepresíva. (Rovnako ako autor knihy podotýkam, že nejde o spochybňovanie klinickej depresie a jej medikamentóznej liečby.) Snaha byť za každú cenu šťastný a viera, že úsilie vidieť veci vždy v pozitívnom svetle je k tomu nutná sú totiž veľmi deformujúcou optikou, ktorá z reality vynecháva veľké nevyhovujúce úseky. Robte to, čo vás robí šťastnými, čítajte to, čo vám zlepší náladu, jedzte to, čo vám chutí a doprajte si...
Eric G. Wilson, autor knihy je profesorom anglického jazyka a poukazuje na to, že v kultúre, ktorá sa snaží tak zúfalo a za každú cenu byť v osobnom živote šťastná, nie je miesto pre nič medzi extrémami a tým ani pre melanchóliu.
Často diskutovaná súvislosť medzi melanchóliou (aj depresiou) a kreativitou je fakt, o ktorý opiera svoje úvahy a zároveň vyslovuje obavu z jej vypudenia na perifériu akceptovaných stavov mysle. V podstate je jeho obava pochopiteľná. Ak pretrvávajúce šťastie je dôležité v takej miere, že sa vylučuje s premýšľaním o stave sveta, o živote, alebo o čomkoľvek, ak sa vykáže všetko hĺbavé myslenie a rozjímanie medzi diagnózy, potom kreativita, tvorivosť, inovátorstvo a umenie utrpia fatálny úder. A nielen to. Wilson ide ešte ďalej a na mnohých príkladoch zo sveta umenia sa snaží ukázať, že melanchólia nie je cestou depresie, práve naopak. Ako sa spieva v starom americkom šlágri "the only way to feel the joy, is first to feel the sadness" alebo inak, že človek musí poznať pocit smútku, aby bol schopný plne precítiť radosť. Človek musel jesť zo stromu poznania a byť vyhnaný z raja, aby pochopil rozdiel medzi dobrom a zlom. Pokial ide o všetky duality, sú vzájomne existenčne závislé. Sú definované vylúčením toho druhého, ale existujú iba spolu. Melanchóliu považuje Wilson za fenomén, ktorý sa nachádza kdesi akosi medzi.
Celá kniha sa dá chápať ako kritika pozitívnej psychológie, večnej naháňačky za pocitom osobného šťastia, ale hlavne ako kritika nezaujatosti. Kritika ironických komentátorov, ktorí sú nezaujatí voči všetkému rovnako. A zároveň kritika hedonistov, ktorí uprednostňujú prefabrikované názory, postoje, pocity a svet naleštených povrchov. To čo autor hľadá, je pravdivosť. Skutočné jedlo namiesto happy-mealov, tváre vyretušované do podoby hladkých bezcharakterných masiek verzus charakterové vrásky starcov a krása ľudí, poznačených životom. Pocit melanchólie je práve pochopenie krásy tých vecí, ktoré zanikajú a umierajú. Pocit melanchólie je pochopenie a akceptovanie dualít, pocit melanchólie je pocit života. A presne v tom vidí Wilson príčinu kreativity, ktorá z melanchólie vyviera. V pochopení a precítení života a jeho veľkosti.

Po dočítaní knihy nemám pocit, že autor objavil nejakú skrytú veľkú pravdu, ktorú som si nikdy neuvedomila. Skôr mi vysvetlil to, čo som už kdesi dávno tušila, ale sama som to nebolo chopná sformulovať do tvaru konzistentnej myšlienky. Obal knihy evokujúci tvár smutného smajlíka ma paradoxne núti usmievať sa. Možno to, čo táto kniha človeku urobí, je to, že sám seba pochopí trocha lepšie.

Ak sa vrátim k úvodu a spomínanému článku... Ak si musím vybrať medzi pesimizmom a optimizmom, vyberiem si pesimizmus. Nie som ten typ, čo si farbí vlasy na čierno a ráno premýšľa aký odtieň čiernej si obliecť. Ani nie som presvedčená o tom, že všetko skončí zle a život za nič nestojí. Ale v tomto zbytočne tragickom svete jednoducho odmietam nosiť ružové okuliare len preto, aby som mala lepšiu náladu. Vo svete, ktorý sa snaží byť za každú cenu zábavný, preferujem ticho. Počúvam hudbu, ktorá mnohým ľuďom pripadá depresívna, ale mne pripadá jednoducho krásna. Dobrovoľne si svoje memento mori nosím so sebou všade, pretože mi oveľa viac než to čo ho nasleduje pripomína život. Ak si mám vybrať medzi optimizmom a pesimizmom, vyberám si melanchóliu.

Against Happiness

2008-07-18T17:04:00.007+01:00

Cakam a snorim okolo dveri ako nervozny jazvecik, striham usami,ci neprisla posta. Stale nic. Kniha z amazonu, pred tyzdnom objednana, mala tvorit moje literarne menu pre prepuknuvsi vikend. A za boha tu nie je! Krucinalhimlhergot! To budem musiet daco improvizovat. Sice ma uz caka fajn film- konecne mam Absolventa s Dustinom Hoffmanom pripraveneho v prehravaci a chystam sa stlacit "play" na dialkovom ovladaci, ale velmi sa mi nechce. Mam dnes citavu naladu. Aspon sa teda idem pochvalit, ze co je to za skvost, ked uz mi tak velmi tecu sliny.

Zacalo to potrebou. Na zachode som nasla dobry casopis- dobry,lebo vacsinou tam nachadzam inzerciu, reklamne letaky a bulvar, ale teraz som tam nasla vedatorsky magazin Scientific American. A v nom bola recenzia na tuto knihu:
Aj napriek odpudivo zltemu obalu, ktory bude tazke farebne zladit so zbytkom kniznice som ju proste hned musela mat. Autor je Eric G.Wilson, profesor anglickeho jazyka, ktory sa zaobera vztahom psychologie a literatury. Nazov knihy je Against Happiness: In Praise of Melancholy.

Citat:

A recent poll conducted by the Pew Research Center shows that almost 85 percent of Americans believe that they are very happy or at least happy. The psychological world is now abuzz with a new field, positive psychology, devoted to finding ways to enhance happiness through pleasure, engagement, and meaning.... Surely all this happiness can't be for real. How can so many people be happy in the midst of all the problems that beset our globe?...

I for one am afraid, that our culture's overemphasis on happiness at the expense of sadness might be dangerous, a wanton forgetting of an essential part of a full life. I further am wary in the face of this possibility: to desire only happiness in a world undoubtedly tragic is to become unauthentic, to settle for unrealistic abstractions that ignore concrete situations. I am finally fearful over our society's efforts to expunge melancholia from the system. Without the agitations of the soul, would all of our magnificently yearning towers topple? Would our heart-torn symphonies cease?

(Viac sa da precitat na Amazone.)

Vravim si: Konecne niekto, kto ma chape. Konecne niekto, kto netrva na tom aby som bola usmiata idiotka, ani na tom, aby som myslela pozitivne a pozerala sa na svet optimisticky. Konecne niekto, kto by moj hnev na cely svet neposlal na liecenie k terapeutke, ale podporil ho. Slepacia polievka pre moju malu ciernu dusu.
Hned ako sa mi kniha ocitne v pazuroch, bude patricne rychlo hltana a recenzovana.

Jim´s gun supply

2008-02-25T15:50:00.009Z

Nie. Nemyslím si, že USA potrebujú lepšiu kontrolu zbraní. E-ee. Veď právo brániť a ochraňovať svoju rodinu a majetok garantuje ich ústava a je to tak rozhodne správne. Vôbec nejde o nejakú kultúru násilia, alebo o jeho zľahčovanie, či do konca fetišizáciu. Neeeeeeeee. No way!

No nie je tento AK s motívom Hello Kitty proste roztomilý nápad na darček??? No nie je to milý prostriedok na ochranu rodiny a majetku??? Alebo tento Glock ružovej farby?? Zlatéééééé! A sú absolútne na 100% pravé.

Vážne. Tiež Vám niekedy príde táto planéta taká neuveriteľná ako mne?

Na politickú nôtu

2007-11-24T14:02:00.000Z

Toto nie je politický blog, aj keď isté feministické zoskupenia tvrdia, že personal is pollitical- s tým som sa nikdy stotožniť nevedela. A veľmi sa mi ani nechcelo. Ale to je zasa o inom.

O inom je aj to, že politika, ktorú za nás robia volení zástupcovia sa nás týka. A do konca veľmi osobne. Aj keď som ja osobne nedala hlas jedinému z tých senilných ujov, čo sedia v parlamente, ani hranolovi- u ktorého sa nejedná o senilitu, ale zjavne niečo vrodené, čo by stálo za preskúmanie- čokoľvek, čo urobia sa ma týka, pretože v tejto krajine budem ešte nejaký ten čas žiť a pravdepodobne už to bude devízou.
Nehovoriac o tom, že už teraz mám pocit, že na to doplácam, keďže som ich nechcela a napriek tomu žijú z mojich daní a stvárajú za ne kadečo. Demokracia sa občas naozaj javí ako to posledné, čo by človek chcel zaviesť v krajine, ktorú zdieľa s populáciou idiotov. Pokojne sa urazte. Kto volil SMER, HZDS, či SNS je idiot. A je úplne zbytočné vysvetľovať mu prečo.
A keďže blbosť sa nemá podceňovať, verím, že ich budú voliť zasa. Preto v tejto krajine čiastočne platí staré dobré anarchistické heslo, že keby voľby mohli čokoľvek zmeniť- boli by zakázané. (Aj keď autor tým zjavne myslel niečo úplne iné.) Aj keby všetci nevoliči voliť šli, výsledok by bol pravdepodobne rovnaký.
Politika sa ma týka, ale keďže sme v srabe, núka sa ako jediné riešenie- strkať hlavu do piesku a tváriť sa, že to tak nie je. Lenže práve to je ten omyl všetkých omylov. Keď totiž strčím hlavu do piesku, ešte stále mi trčí zadok.

Drž hubu!

2007-11-16T18:30:00.000Z

Keby som bola majiteľkou firmy a moji zamestnanci by sa netajili rasizmom, homofóbiou, či niečím podobným, dostali by okamžitú výpoveď. Z prostého dôvodu. Keď je niekto hodinu schopný trepať o tom, že Budapešť chce späť svoje územia a Rakúsko by najradšej posunulo svoju severnú hranicu za Bratislavu, o tom, že maďarskí huni zničili Rímske pamiatky, o tom ako po stáročia terorizovali okolité národy a podobne, tak je to proste debil. A debilov by som nechcela zamestnávať.
Môj kolega mi včera hodinu rozprával o tom, že cigáni sú vrahovia a preto má radšej skinheadov. O tom, že neznáša maďarov- na čo som ho hneď stopla a povedala mu, že sa síce nevolám Hedviga Malinová, ale máme spoločný materinský jazyk. Normálnemu debilovi takéto otvorené deklarovanie príslušnosti k nenávidenému etniku zapchá hubu. Ale nie tomuto.
Komu sa chce počúvať tie kecy o tom, ako chcem, aby sa deti povinne učili po maďarsky a aby mal juh Slovenska autonómiu?! Mne nie. Zakotvila som pohľadom na monitore a počítala ako dlho mu tá tiráda vydrží. To hovado vydržalo 37 minút! Síce s častým opakovaním výrazov ako "kokos", ale predsa. A múdrosti sa nemíňali.
Najlepšie je, že všetky takéto výlevy prijebanosti sa končia formulkou " neber to osobne, ja proti tebe nič nemám, mám kamaráta maďara...". Jasné. Každý antisemita má kamaráta žida. Nasralo ma to.
"Ja proti tebe nič nemám." A to je rozdiel medzi nami. Ja si totiž myslím, že si kokot.

end

2007-06-25T11:24:00.000+01:00

stojim pri pokladni v supermarkete a premyslam ci niciva katastrofa nie je to jedine co nam este moze pomoct. apaticke dievca za pokladnou na mna nezucastnene pozera malymi prazdnymi ockami a dviha si ukazovakom okuliare, ktore sa jej pomaly smykaju dole po vlhkom nose. ak nieco neznasam, tak su to apaticki ludia. ameby. organizmy zijuce bez zaujmu o svoje okolie a seba samych, nezaujate formy existenie spomalujuce cas kazdou svojou fyzickou aktivitou. mam strasnu chut preskocit pult a zatriast nou, dat jej facku a nakricat na nu. je skvele, ze aspon ty mas cas cely den! pomaly a po jednom rukou vykladala mince na pult a bola by som jej ich tam najradsej nechala, keby som potom nemala hlupy pocit, ze som vlastne odmenila jej nemotornost. skusam si predstavovat ako bezi pred dobermanom, ktory sa nervozne vrtel priviazany pred obchodom a kvapkal svoje sliny na vsetky strany. bez moja....
je mi jedno ako to tu skonci, ale uz sa to natahuje priliz dlho. od kedy ludstvo disponuje dostatkom nicivych moznosti ako sa na veky odpravit z tejto galaxie uz je to len o tahani casu. globalne oteplovanie nepostupuje dost rychlo.
zapalujem si dalsiu cigaretu od spaku a odhadzujem ho do suchej travy. spak este dymi. kracam pokojne dalej, dlhymi krokmi s rukami vo vreckach.

Hapiness is a warm gun

2007-02-28T10:45:00.001Z

When I hold you in my arms
And I feel my finger on your trigger
I know nobody can do me no harm
Because happiness is a warm gun.