Konečne doma...

Priveľa dojmov na raz sa mi pomiešalo v hlave a tak ani neviem kde začať. Najjednoduchšie asi bude bilancovať všetko rad za radom, ako si spomeniem. Takže postupne:

Taliansko je plné mužov vo farebných nohaviciach, všade žlté, zelené a červené odtiene, občas ružové a fialové. Bola som nadšená. Plus.

Nikdy v živote už nikam nejdem s niekým, koho nechá panoráma Florencie chladným. Mínus.

Včera v Modene, reštaurácia Zelmira, najlepšie jedlo v celom Taliansku. Teľacina bola tak jemná, až som skoro od dojatia plakala a tortelloni plnené tekvicou boli absolútny kulinársky highlight tohoto roka zatiaľ. Okej, neboli, ale sú v top 2. Plus.

Jedlo všade inde bolo slabé, alebo nanajvýš štandardné, na aké som zvyknutá z bežných talianských reštaurácií mimo čižmovitého poloostrova. Mínus.

Ako suvenír som si priniesla pohľadnicu z roku 1925 s florenstkou katedrálou, originálnu maľbu Ponte Vecchio za 3 eurá a americký Playboy z roku 1969. Plus, plus, plus, plus. A balsamico: plus.

Tak strašne sme sa pohádali, že som sa skoro rozišla. Mínus.

Nespálila som sa. Plus.

Nikdy viac cestovanie bez plánovania. Potom to dopadne tak, že človek prenajme auto, aby mohol flexibilne všade cestovať, ale na koniec nemôže, lebo je limitovaný astronomicky predraženým parkovaním. Auto sedí na parkovisku v hoteli, ix kilometrov od centra a človek sa tam trepe peši.
Nikdy viac neplánované destinácie na poslednú chvíľu v štýle, rýchlo, nemáme na dnes hotel, kde budeme, kam ideme atď. To nie je dovolenka, to je kočovníctvo. Okrem toho nikdy, ale naozaj nikdy viac nejdem nikam s niekým, kto chce cestovať so mnou a potom každý krok buď zariadi úplne podľa seba, alebo to nechá na mňa a nevyjadruje sa. Alebo napríklad bez googlenia lokality bookne na tri dni hotel v diere, kde sa vrany otáčajú a nie je tam nič, okrem platených pláží a špiny a ešte aj v dobrej reštaurácii varia len priemerne. Asi tristo mínusov a trauma na celý život.

Lucca je nádherné mesto. Tordelli Lucchese - výborná lokálna špecialita. Plus.

Nechoďte do Viareggio. Mínus. V miestnej reštaurácii najhorší stravovací zážitok všetkých čias. Najprv na uvítanie pohár prosecca. Ale špinavý. Ja chcem odísť, polovička nie. Objednám stejk, ale zabudnú sa opýtať, ako prepečený. Príde kus surového mäsa, ale stejk to nie je. Polovica sa nerada sťažuje a obľubuje surové bifteky, takže si dávam jeho raviolli. Po druhom súste nachádzam dva vlasy a končím. Grilovaná zelenina je vyčmudená štvrťka kapusty, tri plátky baklažánu a dva varené (!) kusy cukiny. Bez korenia, bez všetkého. Pýtam účet, čašník prejde okolo a zhodí z vedľajšieho stola pohár, ktorý sa rozletí na všetky strany. Mám porezanú nohu na dvoch miestach. Ale dostali sme zľavu 10 eur. Ani neviem koľko mínusov dať, aby som bola spokojná. Každopádne ľudia, čo nechcú nikdy nič reklamovať sú mínus. 

Benátky sú super, ale zamorené turistami a komármi. Plus a mínus.

Na námestí Sv. Marka si dávam prvé naozaj dobré espresso v Taliansku. Cena 5,50, výhľad na nezaplatenie. Až kým si to na vedľajšom stole nezačnú rozdávať dva holuby. Asi plus. Bolo to humorné.

 Celkovo Taliansko pripomína viac Slovensko, než mi bolo príjemné. Mínus. 

Stanujúci rómovia pri diaľnici v Miláne. Prekvapenie.

Nevidela som interiér ani jednej Mediciovskej vily, ani jednu baziliku, dóm, alebo katedrálu. Ani jednu galériu, ani jedno múzeum. Sypem si na hlavu popol a nikdy si to neodpustím. 



Celkové skóre je nepodstatné. Mám pomiešané a pretrasené pocity a som rada, že som doma. Vďaka nebesám za dobrú literatúru (The Liar od Stephena Frya, tisíckrát plus!) a WiFi v telefóne, za Google, za BBC International (Murdoch v priamom prenose, plus.) a za pohodlnú obuv (baleríny do každého počasia a na každú príležitosť).
Ponaučenie je, že je lepšie cestovať osamote, ako v zlej spoločnosti, je lepšie cestovať bez plánovania, ako so zlým plánovaním a keď už nič iné nie je, je vždy aspoň irónia.