Svrbia ma prsty, chce sa mi písať, ale veľmi nie je ani o čom, ani chuť. Mám zábrany písať príliš osobné veci, i keď ani neviem, kde to naozaj osobné vlastne začína. A či o tom chcem vôbec začínať ja...

Cvak.

Potrebujem byť sama. Lenže to je krajne nereálne, keď človek žije s dieťaťom, ako určite vie každý rodič, alebo súrodenec. A zároveň mám chuť konečne zasa byť v dobrej spoločnosti, s ktorou sa dá hovoriť veľa a dobre. A to je tiež nereálne, lebo vlastne koho tu môžem otravovať? Ľudia, čo sú k dispozícii nejako nie sú tí praví. (Tak nejako nikdy nie sú... ) Woody Allen skrz postavu Alvy Singera vyslovil smutnú pravdu o mojom živote, keď citoval Groucho Marxa. Ani ja nechcem byť členom klubu, ktorý by bral niekoho, ako som ja za člena. A tak zostáva už len tento zatuchlý blog.

Cvak. 

 Bude to už rok, čo sa tu v Anglicku potĺkam životom ako chudobná študentka. Problém je však ten, že momentálne neštudujem. Mám prázdniny až do septembra. A tak ma zasa raz začínajú mrle žrať a ja si opäť kladiem otázku, či toto moje študovanie slimácke nie je totálnou stratou času a prostriedkov.

Cvak.

Môj frajer je angličan. Ibaže vyzerá ako aziat. I keď nie len tak nejaký aziat, pretože každý automaticky tipuje Japonsko, alebo Kóreu. Kto vie prečo... Poučil ma, že sa ľuďom, ako je on, škaredo vraví "banán"= žltý na povrchu, biely vo vnútri. Moja naj kamoška sa ma spýtala, či sa mi vždy páčili aziati. Ešte stále uvažujem, čo je dobrá odpoveď. Rozumej taká, ktorá totálne položí jej otázku. Na lopatky.

Cvak.

Akoby to ešte všetko nebolo dostačujúco otravné, tak začínam  pochybovať o koncepte doživotného monogamného vzťahu. Bolo mi to treba, začínať známosti s evolučným biológom....

Cvak.