...

Friday, July 18, 2008

Against Happiness

Cakam a snorim okolo dveri ako nervozny jazvecik, striham usami,ci neprisla posta. Stale nic. Kniha z amazonu, pred tyzdnom objednana, mala tvorit moje literarne menu pre prepuknuvsi vikend. A za boha tu nie je! Krucinalhimlhergot! To budem musiet daco improvizovat. Sice ma uz caka fajn film- konecne mam Absolventa s Dustinom Hoffmanom pripraveneho v prehravaci a chystam sa stlacit "play" na dialkovom ovladaci, ale velmi sa mi nechce. Mam dnes citavu naladu. Aspon sa teda idem pochvalit, ze co je to za skvost, ked uz mi tak velmi tecu sliny.

Zacalo to potrebou. Na zachode som nasla dobry casopis- dobry,lebo vacsinou tam nachadzam inzerciu, reklamne letaky a bulvar, ale teraz som tam nasla vedatorsky magazin Scientific American. A v nom bola recenzia na tuto knihu:
Aj napriek odpudivo zltemu obalu, ktory bude tazke farebne zladit so zbytkom kniznice som ju proste hned musela mat. Autor je Eric G.Wilson, profesor anglickeho jazyka, ktory sa zaobera vztahom psychologie a literatury. Nazov knihy je Against Happiness: In Praise of Melancholy.

Citat:

A recent poll conducted by the Pew Research Center shows that almost 85 percent of Americans believe that they are very happy or at least happy. The psychological world is now abuzz with a new field, positive psychology, devoted to finding ways to enhance happiness through pleasure, engagement, and meaning.... Surely all this happiness can't be for real. How can so many people be happy in the midst of all the problems that beset our globe?...

I for one am afraid, that our culture's overemphasis on happiness at the expense of sadness might be dangerous, a wanton forgetting of an essential part of a full life. I further am wary in the face of this possibility: to desire only happiness in a world undoubtedly tragic is to become unauthentic, to settle for unrealistic abstractions that ignore concrete situations. I am finally fearful over our society's efforts to expunge melancholia from the system. Without the agitations of the soul, would all of our magnificently yearning towers topple? Would our heart-torn symphonies cease?

(Viac sa da precitat na Amazone.)

Vravim si: Konecne niekto, kto ma chape. Konecne niekto, kto netrva na tom aby som bola usmiata idiotka, ani na tom, aby som myslela pozitivne a pozerala sa na svet optimisticky. Konecne niekto, kto by moj hnev na cely svet neposlal na liecenie k terapeutke, ale podporil ho. Slepacia polievka pre moju malu ciernu dusu.
Hned ako sa mi kniha ocitne v pazuroch, bude patricne rychlo hltana a recenzovana.

4 comments:

Lev bez hrivy said...

A nezda sa Ti tak nahodou, ze predposledny odstavec zavana idiotskym usmevom a optimistickejsim pohladom na svet, dvakrat v Tvojom podani? :-)))

Upiiirka said...

??? nerozumiem reci tvojho kmena. kde? co? ved predposledny odstavec je citat z knihy, nie?

Lev bez hrivy said...

Hm... pre mna predposledny odstavec zacina "Vravim" a konci "dusu." (potom je tma az do konca riadku :-) a posledny zacina "Hned".

Upiiirka said...

hm, tak ked sme si toto vyjasnili, tak si vyjasnime aj to podstatne ostatne: zjavne nerozlisujes radost od optimizmu. ja ano.